DRAČIA PERLA - Driemajúce nebezpečenstvo
Neochotne pozrela na Rena,
očakávajúc na jeho tvári akýsi víťazný úsmev, ale ostal mu len jeho prísny
kamenný výraz – nerozumela tomu.
„Tak poďme, nech to máme za
sebou. Nemám čas sa v tomto svete zbytočne zdržiavať,“ vyhlásil otrávene Ren a
namieril si to k priestoru pod schodmi.
Monika okamžite stratila farbu
z tváre, pričom k nemu priam priskočila, keď uvidela, že si do ruky zobral
jeden a polmetrovú tyčovitú zbraň. Mala obrovský list čepele, s priamym hrotom
v ose rukoväte, a viacerými hákmi na druhej strane.
„To nemyslíš vážne, však?! To
sa chceš po Prahe premávať s tou zbraňou?! Zošalel si?! Veď nás hneď odchytí
polícia a s vaším vysvetlením, ktoré by zahrňovalo tie historky, sa dostaneme
akurát tak do blázinca!“ povedala jedným dychom.
Vtedy k nim pristúpil i pán
Long a súhlasne začal prikyvovať. „Slečna Monika má pravdu Ren, to tu budeš
musieť nechať.“
„A čo to ostatné?“ spýtala sa,
keď si všimla rôzne druhy zbraní, čo mal pripevnené na chrbte. Mal tam dva
kratšie päťdesiať centimetrové meče, veľkú dýku so širokou trojuholníkovou
čepeľou a šabľu so zakriveným hrotom. Akoby to nestačilo, za opaskom mal ešte
zastrčené dve krátke dýky.
„Ak tu nechám i tieto zbrane,
tak šanca, že tvoju kamarátku dostanem zo zajatia živú, sa výrazne zníži.
Hlavne, ak je únoscov viac,“ odvetil nezaujato Ren.
Monika zneistela a nervózne
pozrela na pána Longa, ktorý začal niečo hľadať v krabiciach pri stene.
Netrvalo mu dlho a z jednej z nich vytiahol dlhý tmavohnedý kožený kabát.
„Toto prehoď cez seba. Takto
to bude v poriadku, ale policajtom sa radšej vyhýbajte,“ dodal starec, keď už
mal Ren na sebe kabát. Muž prikývol a vybehol hore schodmi, von z pivnice.
Monika sa vybrala okamžite za
ním, pričom krútila hlavou nad svojím rozhodnutím. Ren sa hnal malými uličkami
Prahy hlava-nehlava a ona za ním musela vždy popobehnúť, aby mu vôbec stíhala.
Zdalo sa, že muž vie presne, kam mieri – čo sa Monike nezdalo. Po tom, čo pred
auto vyskočil už asi tretí krát, tak ho schmatla za rukáv a stiahla na chodník.
„Spomaľ! Vieš vôbec, kam
ideš?!“
„Čo? Ty to nevidíš?“ spýtal sa
mierne zmätený, akoby ho vytrhla zo sústredenia. Znovu otočil pohľad smerom,
ktorým to mal pôvodne namierené, a až v tom momente si Monika všimla, že jeho
oči sa pomaly menili... S desom sledovala, ako sa mu rozširovala zornica, až mu
úplne prerástla dúhovku. Spomenula si na slová únoscov – dračie oči vidia cestu
– toto boli dračie oči?
Vytrhol sa z jej zovretia a
pokračovali v ceste.
***
Po približne dvadsiatich
minútach, sa dostali do akéhosi parku. Monike sa to tam zdalo byť povedomé, ale
to, kde sú, jej došlo, až keď videla krajný pilier mostu, ku ktorému mierili.
Boli v praku Folimanka, neďaleko jej bytu.
„Sú tu,“ odvetil Ren s rukou
vzadu pod kabátom, pripravený vytiahnuť niektorú zo svojich zbraní.
„Čože? Kde?“ pozrela smerom,
ktorým upieral zrak, a telom jej prešli zimomriavky. „Za tou mrežou, v tom
pilieri?“
Ren si ťažko vzdychol a
pristúpil k Monike. Položil si ruky na jej ramená a zahľadel sa do jej očí.
Najprv bola v rozpakoch, netušila, o čo sa snaží, ale potom uvidela to, čo
predtým – zornica sa mu pomaly rozšírila, až mu nebolo vôbec vidieť dúhovku.
Teraz, s pohľadom upretým
priamo do jeho očí, cítila, ako na ňu tento úkaz pôsobí – preniesol ju do
tranzu. Končatiny jej ochabli a zem sa mierne zatriasla. Na moment všetko
sčernelo a keď si Monika zase uvedomovala kde je, veci sa zmenili... svet
zosivel. Zmizli všetky farby z okolia, ale nie len to! Z parku sa vytratili
všetky stromy, ktoré ich doteraz obklopovali a zo stien mostu, či okolitých
múrov, zmizli grafity. Dole z kopca ani nevidela, všetko bolo zahalené do
zvláštnej hmly a vzduch sa ochladil.
„Čo sa stalo? Prečo...“ ale už
nestihla položiť ďalšiu otázku.
„Na toto nemáme čas,“ odsekol
Ren a postavil sa za ňu. „Sú za tými mrežami a očakávajú, že prídeš sama. Choď!
A nepleť sa mi do cesty.“
Vtom do nej strčil, ale keď sa
Monika naštvane otočila s otázkou, že čo akože má urobiť, on tam nebol. Telom
jej prešla hrôza a doľahla na ňu nereálnosť situácie. Bez ďalšieho rozmýšľania
sa štipla do ruky, a keď pocítila bolesť, zistila, že sivé okolie nie je výplod
jej fantázie – sklamalo ju to. Čo by za to dala, kebyže toto je len nočná mora?
Hlavou jej prebehol rozhovor,
ktorý mala s pánom Longom po tom incidente, ktorý ju doviedol až sem. Hovoril
jej, že si pre ňu prídu kvôli tej moci, ale že ju potrebujú živú.
Rozhodla sa preto vyjednávať s
únoscami, kým sa odniekadiaľ Ren nevynorí a nezneškodní ich.
Odhodlane vzdychla,
pozbierajúc všetku odvahu, čo mohla, a vybrala sa k pilieri.
Plán bol dobrý. Ale hneď, keď
pri mrežiach uvidela nestráženú kamarátku, rozum šiel stranou a jediné, na čo
mohla myslieť bolo, že ju odtiaľ musí rýchlo dostať!
Mierne ťukla do mreží a tie
nehorázne zavŕzgali.
„Hlasnejšie to už nejde?“
odfrkla šeptom dievčina s okrúhlou tvárou a na krátko ostrihanými vlasmi. Lucia
hľadela na Moniku cez svoje dioptrické okuliare viac otrávene, než vystrašene –
akoby si myslela, že toto celé je len zlý žart. Sedela na zemi so zviazanými
rukami i nohami, pričom mala na sebe akurát hrubú modrú mikinu, sivé tepláky a
domáce papuče – dalo sa vidieť, že ju vytiahli priamo z bytu.
Monika sa po jej poznámke
zamračila a skúsila k nej prekĺznuť bez toho, aby sa zase dotkla mreží.
„Si v poriadku?“ opýtala sa
jej, keď už pri nej čupela.
„Budem, keď ma rozviažeš a
vypadneme odtiaľto!“ odsekla Lucia.
„Jop, hneď...“ vykoktala
Monika a rýchlo začala uvoľňovať povrazy.
„Snáď si si nemyslela, že to
bude také ľahké?“ ozval sa za ňou divný smiech, ktorý presýtil malú temnú
miestnosť. Ten zvuk bol ale ihneď priškrtený, a keď sa Monika prestrašene
otočila, uvidela Rena, ktorý jednému z únoscov tisol ku krku veľkú dýku s
trojuholníkovou čepeľou.
„Ale áno,“ sykol zarastený muž
skrz zuby a vyzeral nebezpečnejšie než únosca. „Koľko vás ešte je?!“ opýtal sa
ho agresívne, lenže únosca mlčal. Ren chlapovi v stredom veku, v podobnom
ošarpanom starodávnom oblečení aké mal on, pritlačil dýku na krk tak, že mu z
neho začala miernym prúdom tiecť krv. Únosca ale neprehovoril.
„Boli dvaja,“ odpovedala mu
Lucia. „No ten druhý odišiel hneď po tom, ako ma sem priviedli.“
Moniku prekvapil kamarátkin
prístup. Nielenže nebola vystrašená, ale celú situáciu brala tak prirodzene.
„Choďte von,“ pozrel Ren vážne
na Moniku, ale tá sa ani nepohla. Lucia naopak poslúchla, zdvihla sa a i svoju
nepríčetnú kamarátku odtiaľ vytiahla.
Monika cítila hrču v hrdle.
Nechcela, aby toho chlapa Ren zabil, ale nedokázala ani len pípnuť. Jedna časť
jej vedomia stále nebola schopná prijať realitu.
Vtedy uvidela, že bola zase v
parku Folimanka, ktorý poznala – plného októbrových farieb. Zahľadela sa do
pestrých korún stromov, aby sa upokojila a nemyslela na to, čo sa deje v
miestnosti za mrežami. Bola rada, že sa to skončilo, ale to ešte netušila, ako
veľmi sa mýli…
***
Druhý únosca ich totiž z
diaľky pozoroval a následne sa vrátil do svojho sveta, kde už očakávali jeho
hlásenie.
„Pani moja, všetko vyšlo podľa
plánu. Bol s ňou aj Kán, ako ste očakávala. Ale kamarátku toho dievčaťa sme
stihli nakaziť predtým, než sa objavili.“
Predošlá časť. Pokračovanie
DRAČIA PERLA
DRAČIA PERLA
Toto sú obrázky z parku Folimanka, kde sa odohráva môj príbeh. Na tomto mieste bola Lucia väznená - v druhej dimenzii to vyzerá mierne ináč, ale tak pre predstavu. 😉
Prvý z týchto obrázkov fotila Katerina, ktorej prácu si môžete pozrieť na jej Instagrame. Tie druhé dve forky sú fotené mnou. 😇
A zase pridávam screenshoty komentárov, lebo sa tie "presťahované" nezobrazujú správne:
Je to naprostá bomba :)
OdpovedaťOdstrániť[1]: Som rada, že sa ti to páči
OdpovedaťOdstrániť[2]: Líbí se mi to docela dost :)
OdpovedaťOdstrániťVyzerá to na zaujímavý príbeh, troška sa síce drhnem miestami, lebo je to miestami také česko-slovenské, no samotnému príbehu nemám čo vytknúť, len tak ďalej :)
OdpovedaťOdstrániť[4]: Aj v tejto kapitole je česko-slovenský mix? Táto by mala byť celá slovensky Tak sorry, ale ja som už v ČR strašne dlho a vôbec si to neuvedomujem
OdpovedaťOdstrániť[5]:Myslela som si To je v pohode, ja si na to postupne zvyknem Ale príbeh máš dobrý, zaujímavá záplatka a rýchly, dejový spád :)
OdpovedaťOdstrániťTak koniec ma dostal, aj keď vlastne neviem ešte o čo go. Ako ju nakazil? OwO
OdpovedaťOdstrániť[7]: som rada, že sa ti to zapáčilo
OdpovedaťOdstrániť... dobre, jemnejšie gramatické chybičky ale tie už nebudem rozpisovať, ked tak si časom urob korektúru :)
OdpovedaťOdstrániť[9]: Čo sa týka toho konca, tak keďže príbeh píšem takto na blog, tak sa tam snažím robiť také náhle zvraty, aby sa čitateľ chcel vrátiť
OdpovedaťOdstrániť[10]: to robím aj ja vždy seknúť v tom najlepšom
OdpovedaťOdstrániťOoo, ani nemáš tušení, jak dobře se tvůj příběh čte po osmi hodinách školy a trojhodinovce baletu! Je to lepší jak sedativa! ○u○
OdpovedaťOdstrániť:D :D no to teda neviem aké je, ale som rada, že ti to pomáha :D
Odstrániť