DRAČIA PERLA - Výcvik
Po raňajkách šla Lucia do
nemocnice, pretože dnes mali pustiť jej priateľa. Keďže vedela, že sa na Jara
prídu pozrieť aj jeho rodičia, nechcela aby ju Monika s Renom odprevadili,
pretože by ich prítomnosť vyvolala zbytočné otázky.
Lucia už bola obutá a
obliekala si červený kabát, keď k dievčatám podišiel Ren.
„Zvládneš to?“ opýtala sa
Monika kamarátky už asi po tretie.
„Samozrejme, niečo si cestou
vymyslím,“ mávla rukou Lucia a otočila sa k Renovi, ktorý mal na sebe Jarove
rifle a čierne tričko. „To tričko máš naruby,“ ukázala na mužovu hruď, keď si
všimla, že potlač trička bola z druhej strany.
Ren pozrel na svoj vršok,
vzdychol a dal si ho dole. Lucia sa doširoka usmiala, keď uvidela mužovu nahú
hruď a Monika ju už tisla dverami von z bytu.
„Choď, lebo ešte mu nahovoríš,
že i nohavice má opačne,“ šepla jej kamarátka a rýchlo za Luciou zatvorila
dvere.
Keď sa Monika otočila k
Renovi, už mal tričko správne a dievčina si to namierila do obývačky.
„Nebude ti vadiť, ak sa do
obeda budem učiť?“ opýtala sa muža za sebou.
„Nie, aspoň si nabrúsim
zbrane,“ odpovedal nezaujato a sadol si na kraj roztiahnutého gauča, na ktorom
v noci spal.
„Nechceš radšej, aby som ti
niečo pustila?“ pozrela na neho otázne Monika, keď si k sebe pritiahol batoh so
zbraňami.
„Pustila?“ nechápal Ren.
„No,“ začala Monika a zobrala
zo stolu svoj laptop, ktorý si preniesla z druhej izby. „V našom svete je taká
vymoženosť, ktorej sa hovorí televízor. Chodia v ňom rôzne programy a filmy, na
ktoré sa môžeš pozerať, keď sa chceš zabaviť. Síce toto nie je televízor,“
ukázala na počítač v ruke, „ale dá sa na ňom pozerať videá.“
Muž na ňu zvláštne zazeral, a
tak sa Monika radšej len posadila vedľa neho. Rýchlo si do prehľadávača
napísala youtube a zapojila slúchadlá, ktoré potom opatrne nasadila Renovi.
Ukázala mu prstom, nech chvíľu počká a začala rozmýšľať, čo by sa mu mohlo páčiť.
Nakoniec vybrala nejakú bojovú scénu z japonského filmu a pustila mu ju. Ren sa
na päťminútové video pozeral veľmi skepticky a keď skončilo, vyzeral zmätene.
„Páčilo sa ti to? Ak chceš,
môžem ti tam pustiť celý film,“ navrhla.
„Čo to chcelo byť?“ nechápal
Ren.
„Toto bol kúsok z filmu, čo je
vlastne príbeh vysvetlený pohyblivými obrázkami. V našom svete existujú ľudia,
herci, ktorí hrajú rôzne postavy v príbehu a ty si to potom môžeš pozrieť.
Môžno ti tento kúsok nedáva zmysel len preto, lebo si to nevidel celé.“
„Ako dlho trvalo toto?“ opýtal
sa Ren.
„Päť minút,“ odpovedala
dievčina trochu zmätene, pretože sa tváril akoby ho bolel zub.
„O koľko dlhšie trvá celý
takýto FILM? V týchto vašich minútach?“
„V priemere tak deväťdesiať
minút,“ odvetila zamyslene.
„A toto tu robíte, aby ste sa
zabavili? Pozeráte na pohyblivé obrázky ľudí, ktorí hrajú príbeh?“ uisťoval sa
muž.
„No tak ono je veľa ďalších
vecí, ktoré sa dajú robiť. Ale doma ľudia väčšinou pozerajú televízor,“
povedala trochu obranným tónom.
„Prečo?“ nechápal Ren.
Monika prekrútila oči,
zaklopila laptop a zdvihla ruky. „Proste je to zábava. Veľa ľudí pozerá filmy a
seriály – niekedy i celé dni. Ale ak nechceš, nemusíš, len som ti to navrhla,
aby si sa nenudil.“
„Hovoril som ti, že si
nabrúsim zbrane,“ odvetil muž nechápavo.
„Ako chceš,“ postavila sa od
neho a podišla zase k stolu.
Monika vôbec nechápala Rena,
ale napadlo jej, že asi ani on ju. Keď sa na neho ešte raz pozrela kútikom oka,
tak vykladal na posteľ svoje zbrane. Dievčina pokrútila hlavou a sadla si za
stôl nad skriptá z fyziky, pretože práve fyzika jej tento semester robila
najväčšie ťažkosti.
Po chvíli zaregistrovala, že
Ren odišiel z miestnosti, no hneď sa vrátil s plochým brúsnym kameňom. Miestnosť
následne rozozvučal zvuk brúsenia, ktorý Monika vydržala počúvať len krátko,
než zlostne vyskočila na nohy. Pozbierala si rýchlo veci a vybrala sa preč z
miestnosti.
„Kam ideš?“ začula Rena, ktorý
od svojho meča neodtrhol pohľad.
„Budem sa učiť v mojej izbe,
lebo zábavka z tvojho sveta ma rozčuľuje. Pozeranie televízora sa aspoň dá
robiť ticho,“ odsekla rázne. „Keď budeš hladný, daj si hocičo, čo nájdeš v
kuchyni,“ dodala a prešla do izby oproti vchodu do bytu.
Po troch hodinách začula
Monika na dverách svojej izby klopanie.
„Áno?“ opýtala sa dievčina s
jemnými pehami a vlasmi, ktoré jej viseli z postele. Keď Ren otvoril dvere,
zarazene sa zastavil a ona pozrela na neho – videla ho dole hlavou.
„Chceš niečo?“ opýtala sa
zaujato.
„Už musíme ísť,“ odpovedal a
dievčina sa pohotovo posadila na posteli. Vlasy jej padli do tváre a ona sa
nimi prehrabla.
„To už je toľko hodín?“
opýtala sa priam zdesene. Muž k nej vtedy pristúpil a položil pred ňu tanier s
chlebom namazaný maslom a šunkou. „Ďakujem,“ vyslovila zaskočene. Ren jej na to
len chladne kývol hlavou a odišiel.
Monika sa po tom rýchlo
prezliekla z pohodlných domácich šiat do čiernych funkčných legín a trička
vhodného na cvičenie. Vďaka tomu, že s Luciou si už niekoľkokrát predsavzali,
že budú chodiť spolu behať, tak mala i oblečenie na tréning, ale väčšinou sa
ich iniciatívny beh obrátil na klebetnú prechádzku, takže kondičku naozaj
nemala. Trochu teda dúfala, že výcvik s Tomenom nebude veľmi namáhavý. Monika
ho totiž videla ako malého milého chlapca – nemohol vymyslieť tréning, ktorý by
nezvládla.
Keď dievčina vyliezla z izby,
Ren si práve obúval svoje hnedé čižmy s tenkou podrážkou, do ktorých zastrčil
brúsny kameň. Následne si obliekol bundu, ktorú mu prichystala Lucia. Kabát mu
požičať nemohla, Jaro u nej žiadny nemal, ale vonku našťastie nebola veľmi
zima. Monika si rýchlo obula tenisky, prehodila cez seba kabát a vybrali sa do
parku Folimanka.
***
V parku hrali krásne sýte
farby jesene. Bolo tam naozaj pekne a čerstvý chladný vzduch naplňoval Moniku
blaženým pocitom. Keď však pozrela na krajný pilier mostu – tam, kde bola Lucia
väznená – úsmev jej pohasol. Predtým tento park milovala, bol stvorený na jej
prechádzky plné dôležitých rozhodnutí. Lenže teraz mala z toho miesta zmiešané
pocity.
Monika si sadla na lavičku na
vyvýšenom betónovom mieste v parku a po tom, čo si Ren vedľa nej položil
golfovú tašku so zbraňami, začal sa neďaleko nej nervózne prechádzať.
„Kde je?“ odfrkol skôr pre
seba Ren, keď sa pred nimi z ničoho nič objavil Tomen.
„Ste tu včas, výborne. Ako
vidím, už si si nasadila aj náramok, to som rád.“
„To si mi ale nepovedal, že mi
prirastie k telu,“ odbila ho Monika, keď k nemu zoskočila z lavičky, pričom
ukázala na náramok na ľavej ruke.
„Po tom, čo začneme výcvik,
beztak by si si ho nemohla dať dole. Chceli sme ťa ušetriť pokušenia... Môžeme
ísť?“ a predtým než mu stihli odpovedať, stúpil medzi nich, natiahol ruky k ich
ramenám a preniesli sa do druhej dimenzie.
Tentokrát to tam vyzeralo
úplne ináč, väčšinou prítomná sivá hmla bola akoby odsunutá na kraj. Miesto,
kde sa ocitli, bolo takmer rovnaké ako v jej svete. Keby namiesto športovej
haly nestálo teraz krásne drevené dódžó, pred ktorým tiekol malý potôčik so
širokým murovaným mostíkom, tak by si myslela, že ani neprešli do druhej
dimenzie. Všetko ostatné tam totiž ostalo rovnaké: betónový kopec s lavičkami,
hojdačky pre deti, stromy, cestičky pre chodcov, dokonca i pamätná lampa
otočená dohora.
Tomen skočil na jednu z
hojdačiek a začal sa na nej hojdať. „Ako sa vám to páči?“ opýtal sa hrdo
ukazujúc na dódžó, budovu, kde tradične zvykne prebiehať výuka bojového umenia.
„To si urobil ty?“ spýtala sa
ho s údivom Monika a uvedomila si, že ich obklopoval teplý vzduch.
„Áno,“ odvetil bledý chlapec v
sivom poloplášťovom vršku a bielych zvoncových nohaviciach.
Ren na rozdiel od ostatných
nebol ohúrený. „Ak ma tu nepotrebujete, pôjdem za Longom,“ povedal zamyslene.
„Potrebujeme!“ odvetil Tomen
stále sa krútiac na hojdačke. „Ty si predsa Kán Zeleného draka, kto iný by bol
vhodnejší na to, aby mi pomohol s Monikiným fyzickým tréningom.“
„Čo je Kán?“ priklonila sa
dievčina k Renovi, ale odpovedal jej malý Bai.
„Špeciálne vycvičený bojovník
na ochranu dračieho vládcu,“ vysvetlil Tomen.
Monike napadlo, že to je skôr
špeciálne označenie pre bodyguarda, ale nemienila svojou myšlienkou podpichnúť
Rena. On mal mať teda na starosti jej fyzický tréning a toto nebola vhodná
chvíľa na provokáciu.
„Keď si sa vrátil do dediny
Zeleného draka, tak si učil bojovať aj svojho brata. Je len namieste, aby si
tak urobil i v tomto prípade,“ dodal chlapec.
„Učiť Kaia nebolo
najjednoduchšie a trvalo mi veľa splnov, kým dokázal v boji obstáť. Neviem
koľko času máme, ale nemyslím si, že mi to bude stačiť na to, aby som Moniku
dostatočne pripravil,“ protestoval Ren.
„Monika sa od malička učila
tunajšie bojové umenie. Nazývate to karate, však?“ zoskočil z hojdačky chlapec
a pozrel na dievčinu, pristúpiac k dvojici.
„No, to síce hej, ale od strednej
som tam nechodila,“ dodala rýchlo.
Ren pozrel skúmavo na Moniku,
v jeho očiach sa zračilo prekvapenie, pričom mal prísny pohľad. Už chápal,
prečo sa ho pri ich prvom stretnutí nebála. Vtedy v jej očiach videl
bojachtivosť a bol zvedavý, čo dokáže – teraz sa mu naskytne príležitosť.
„Neboj sa. Máš v sebe silu
Zeleného draka, praotca východných kmeňov, ktorý už nemá hmotné telo a nielen
jeho... Po ceremónií predania moci sa totiž dedič stáva súčasťou tejto sily,
dokáže teda čerpať aj zo spomienok a skúseností všetkých, čo silu Zeleného
draka vlastnili.
Práve preto musíš mať na ruke
TEN náramok. Ak by sa do teba sila vstrebala, tak by si sa stala jej súčasťou a
už by sa nedala od teba oddeliť. S náramkom síce nedôjde k zabudovaniu sily do
tvojich kostí, ale budeš ju vedieť využívať a rozvíjať presne ako dedič. Ak sa
teda naučíš aktivovať silu v sebe, boje budú pre teba ľahšie, pretože tvoje
telo bude čerpať zo skúseností vodcov východných kmeňov.“
„Práve kvôli tomuto bývalý
Zelený drak nepovažoval za dôležité aby sa Kai učil bojovať od malička,“
zafrflal Ren.
Moniku však jeho poznámka
veľmi nezaujala, skôr jej v hlave vŕtalo, čo jej povedal malý Bai. Predstava,
že má v sebe duchov východných kmeňov sa jej totiž veľmi nepáčila. Môže ich
skúsenosti využívať vo svoj prospech, ale môžu na ňu aj oni nejak pôsobiť?
„No v tvojom prípade je
nevyhnutné, aby si prešla aj fyzickým tréningom. Nielenže sa budeš vedieť
lepšie napojiť na silu Zeleného draka, ale zíde sa ti pri záchrane dediča,“
odvetil len tak mimochodom Tomen.
„Počkať. Ja akože mám ísť
potom na záchrannú misiu?“ vyvalila na neho oči Monika.
„Áno, s Renom,“ prikývol malý
Bai. „Len tak bude mať dedič šancu prežiť.“
Monika bola v šoku a ani Ren
nebol nadšený zo slov chlapca.
„Si pripravená začať s
výcvikom?“ usmial sa na Moniku Tomen a ona trochu nesvoja prikývla. „Začneme
teda fyzickým tréningom, aby si sa trochu rozhýbala. Ren, môžeš to prevziať,“ a
s týmito slovami od nich bledý chlapec odstúpil.
Ren sa prehrabol prstami cez
svoje krátke vlasy. Roztrapatený účes mu sedel dokonale a spolu s jeho malými
hnedými očami pôsobil príťažlivo. Na tvári mal ale ustarostený pohľad, trápili
ho hororové predstavy o osude jeho brata a teraz ešte musel aj zostaviť
tréningový plán pre Moniku.
„Dobre, tak si daj kolečko
okolo tej budovy a ja zatiaľ vymyslím, čím začneme,“ povedal pretože mu nič
lepšie nenapadalo. Namiesto toho, aby sa Monika hneď pustila do behu, si najprv
hodila kabát a mikinu na lavičku a začala so strečingom.
„Čo robíš?“ pozrel na ňu
mierne šokovane Ren, keď sa pred ním začala predkláňať vo svojich priliehavých
legínach. Zaujala ho jej flexibilita a s pootvorenými ústami ju sledoval. Na
moment úplne zabudol, na čo sa pýtal.
„Musím sa trochu rozcvičiť,
ináč ma bude zajtra všetko bolieť,“ odvetila dievčina kým tlačila váhou do
neďalekého stromu. Keď sa cítila pripravená, tak vyrazila k dódžó, ale ledva
popobehla k mostíku, už cítila pichanie v boku. Začala si nadávať, že nemá
žiadnu kondičku a s Luciou mali chodiť fakt behať, nie kecať. Kým bola svojim
trénerom na očiach, snažila sa udržať pekné pravidelné tempo. Ale za budovou
prepla na chôdzu, pri ktorej lapala po dychu.
„To nie je beh!“ objavil sa
pred ňou Ren a ona sa zľakla. Vôbec netušila, ako sa tam tak rýchlo dostal a
hneď pokračovala v behu.
A to bol len začiatok.
Následne jej Ren prikázal, aby mu ukázala nejaké techniky, ktoré ovláda.
Predviedla mu kopy do rôznych strán, pár kombinovaných techník spolu s údermi a
blokmi. Dosť dlho jej len rozkazoval, vždy chcel vidieť niečo iné, bez toho, aby
sa k tomu nejak vyjadril. Monike jeho bezvýrazná tvár prekážala, nevedela, čo
si o jej schopnostiach myslí.
Rena celkom prekvapila svojimi
znalosťami. Síce vedel, že by v jeho svete mala problémy v boji, keďže na
karate, kde ona chodila, nepoužívali žiadne zbrane. Celkovo bola ale šikovná a
možno by dokázala niekoho rýchlo zneškodniť.
Rozhodol sa teda, že vyskúša
jej reflexy, a po tom čo si ležérne dal dole bundu, na ňu z nenazdajky zaútočil
– na jeho prekvapenie mu úder vyblokovala. No Monika sa tešila priskoro, jeho
následný kop na obličky už nezaregistrovala a schytala to priamo do chrbta.
V dievčine sa pocit únavy
zlúčil s hnevom a bez ďalšieho uvažovania zamierila úder na Renovu hlavu. Ten
sa jej ladne uhol s provokačným úsmevom na tvári. Aby ju dráždil ešte viac, dal
si obe ruky za chrbát a nechal ju zbesilo kopať a udierať, kým on sa jej len
uhýbal.
„Stačilo?“ spýtal sa
povýšenecky, keď Monika na moment zastavila, aby nabrala silu. Už nevládala,
jej údery boli ku konci už príliš slabé a nekoordinované, no nemienila sa
vzdať, kým toho parchanta netrafí!
Pustila sa do ďalšej série
útokov, ale po určitej dobe jej svaly prestali spolupracovať a vyčerpaná padla
na zem.
„Už chápem, prečo si prestala
chodiť na karate,“ šepol Ren. „Nechcela si sa tam už ďalej strápňovať.“ Jeho
slová Moniku šokovali a zabodli do veľmi citlivej témy.
Ren sa vybral na odchod, keď
za sebou začul pohyb, otočil sa späť k Monike a tým sa tesne vyhol jej úderu na
solar. Nasledoval jej kop zadnou nohou, ktorý už musel vyblokovať obidvomi
rukami. Tá rana ho donútila urobiť krok dozadu a vtedy si všimol, že Monikine
oči hrali jasnozelenou farbou. Ren letmo pozrel na Tomena, ktorý mu spokojne
prikývol. Vo chvíli, keď odvrátil zrak, Monika urobila otočku o stoosemdesiat
stupňov a podkopla ho, pričom Ren
stratil rovnováhu a tvrdo dopadol na zem. Teraz sa nad ním týčila dievčina,
ktorá za sebou začula Tomenov potlesk: „Výborne Ren, vedel som, že to
zvládneš.“
„Čože?!“ nechápala Monika, veď
ona ho dostala!
„Mal som ťa vyprovokovať, aby
sa v tebe prebudila sila Zeleného draka,“ odpovedal jej Ren, keď sa oprel o
lakte. Myslel si, že to Monika zoberie v pohode, on predsa len nasledoval
Tomenove inštrukcie, ktorý mu prezradil, kam rypnúť. No dievčinu ovládla zlosť,
moc Zeleného draka v nej začala búrlivo vrieť a schmatla Rena za tričko.
„Ty zmrd,“ precedila skrz
zuby. „Tak len aby si vedel, odišla som, lebo ma nebavilo byť stále druhá! Na
každej poondenej súťaži ma porazila otcova hviezdna študentka a v jeho očiach
som len klesala každou porážkou. Bolo úplne jedno, ako veľmi sa snažím! Nebola
som nemožná! Síce som vyšla z cviku, ale ty ma určite urážať nebudeš, ani keď
je to súčasťou vašej chorej hry!“ a
pustila ho zase na zem.
Tomenovi venovala nenávistný
pohľad a vybrala sa k potôčiku pri dódžó, ktorý preskočila. V tom momente
prestúpila do druhej dimenzie a naštvane kráčala preč z parku Folimanka.
Keď prešla, Tomen sa natešene
usmieval s pohľadom upretým k miestu, kde zmizla.
„Výborne, je skutočne
talentovaná. Počúva draka i bez toho, aby o tom vedela. Vidíš, ako krásne
prekročila späť do svojho sveta?“
„A stálo to za to? Teraz sa
nebude chcieť vrátiť,“ zamrmlal Ren, kým zo seba prášil prach.
„Budeš musieť za ňou,“ prikývol
chlapec dôležito.
„Ja? Však je na mňa naštvaná a
vrie v nej moc Zeleného draka – nie som blázon.“
„Snáď sa jej nebojíš,“
podpichol ho Tomen.
Ren sa za Monikou vybral veľmi
neochotne, ale ešte ju zazrel predtým, než stihla odísť z parku.
„Monika počkaj!“ kričal za ňou
ale ona ho ignorovala. „Moni,“ povedal nežne, keď ju dobehol a chytil za ruku.
„No tak, vráť sa, nemyslel som to vážne.“
Monike sa najprv na tvári
zračila zlosť a oči jej hrali jasnozelenou farbou, ale nakoniec v nej hnev
pohasol ako i moc Zeleného draka. Dievčina si potom vyčerpane vzdychla a sadla
na neďalekú lavičku.
„Odišla som, aby som nebola
večne len tá druhá. Začala som sa venovať škole a podarilo sa mi dostať až sem
– na Univerzitu Karlovu v Prahe. A vieš, čo bola prvá vec, čo mi na to povedal
otec? Že nie som dosť dobrá na to, aby som tú školu dokončila. Uvedomila som
si, že čokoľvek by som spravila, jemu to nikdy nebude stačiť. Myslela som si,
že som sa nad to už povzniesla, že ma to už netrápi a už sa mu nesnažím nič dokazovať,
ale asi som sa mýlila,“ povedala smutne Monika.
Síce Ren úplne nechápal čo je
Univerzita Karlova, ale z Monikiných slov pochopil, čo pre ňu tá škola znamená.
To, ako pred ním zlomene sedela, ho zamrzelo a prisadol si k nej na lavičku.
„Viem, aké je byť nedocenený
niekým, na kom ti záleží,“ povedal potichu a dievčina k nemu zdvihla pohľad.
Ren sa zahľadel pred seba, na
neďaleký strom so žltými lístím, a po chvíli zase prehovoril: „Po smrti matky
nám ostal len starý otec, vtedajší Zelený drak. Nikdy ma nemal rád a kebyže
niet môjho mladšieho brata, Kaia,“ odmlčal sa. „V očiach bývalého Zeleného
draka som nebol na nič dobrý, preto som odišiel do chrámu Gaa. Prešiel som
tréningom, ktorým dovtedy žiadny dračí potomok neprešiel, ale to jeho pohľad na
mňa nezmenilo.“
Ren hlasno vydýchol, pretnúc
ticho, ktoré nastalo. Zdôveril sa viac, než mal v pláne, ale dal si pozor, aby
nepovedal nič, čím by Moniku vystrašil.
„V tomto sme si podobní,“
usmial sa trpko Ren. Dievčina vedľa neho mu venovala úsmev a na to Ren vyskočil
na nohy, načiahnuc k nej ruku.
„Nechcel som ti ublížiť. V
skutočnosti si myslím, že si celkom šikovná na to, že si človek.“
Monika si prekrížila ruky na
prsiach a zdvihla obočie. „Na to, že si človek?“ zopakovala jeho poznámku.
Ren vykúzlil pobavený úsmev.
„Ak proti mne nepoužiješ silu Zeleného draka, tak by si ma nevedela zložiť.
Zabúdaš, že mi v tele koluje dračia krv.“
Monika sa na neho uškrnula,
podala mu ruku a pomohol jej postaviť sa na nohy. Potom sa vybrali späť do druhej
dimenzie za Tomenom.
Keď prestúpili, malý Bai
natešene zoskočil zo schodov dódžó. Dódžó bola veľká jednoposchodová budova s
takou typickou zaoblenou strechou aké majú v Japonsku.
„Dúfam, že sa na mňa
nehneváš,“ pozrel na Moniku previnilo Tomen, „chcel som len, aby si vedela, ako
sa dostať k sile, ktorá v tebe drieme.“
„Rozumiem tomu. Síce ma to
nepotešilo,“ dodala rýchlo, „ale rozumiem. Prečo tu je to dódžo?“
„Myslel som si, že ťa to
poteší. Karate je predsa japonský šport, tak aby sa ti tu dobre cvičilo,“
vysvetlil chlapec svoju úvahu.
„Tak my sme väčšinou cvičili v
telecvični mojej základky,“ odbila ho Monika, ale keď si všimla Tomenov smutný
výraz, rýchlo dodala, „ale je to naozaj pekná budova.“
„Som rád, že sa ti páči. Poďme
dnu, kde bude prebiehať druhá fáza tvojho výcviku,“ odpovedal veselo chlapec.
Dvojica ho nasledovala do
dódžo, kde im Tomen okamžite naznačil, aby sa vyzuli. V momente bol malý Bai oblečený
v japonskom kimone, ktorého čierny vršok mal zastrčený do sivých nohavíc
pripomínajúce sukňu. Dokonca sa Monike zdalo, že i vlasy má kratšie a teraz
pôsobil prísnejšie, lebo sa k svojmu novému výzoru začal mračiť.
„Čo povieš?“ spýtal sa vážne
krpec. Vyzeralo to, že sa rád hrá, aj keď v skutočnosti nemal osem rokov.
„Ako to robíš?“ opýtala sa ho
užasnuto Monika.
„Poďte za mnou,“ zavelil
chlapec hrdo a prešli dlhou chodbou, ktorej steny boli tenké ako papier a
presvitalo cez nich svetlo z vonku, vytvárajúc príjemné oranžové prostredie.
Tomen dvojicu zaviedol do miestnosti na konci chodby, kde rázne odtiahol dvere.
Monika vtom vyvalila oči, pretože v strede jednoduchej miestnosti stála malá
breza, ktorá mala v drevenej podlahe vlastný kruhovitý výrez.
„Čo to?“ vypadlo z dievčiny,
pričom sa Ren presunul do rohu miestnosti, kam sa posadil so zaujatým pohľadom.
Bol zvedavý, čo sa bude diať ďalej.
„Posaď sa čelom k stromu, tak
aby si naň rukou dočiahla,“ poručil Tomen a Monika poslúchla, sadnúc si do tureckého
sedu. „Zelený drak dokáže ovládať životnú energiu všetkého, čo neovláda myseľ“
začal sa vedľa nej chlapec dôležito prechádzať. „Takže polož ruku na kmeň a
skús cítiť energiu, ktorá v ňom prúdi.“
Monika nadvihla pochybovačne
obočie, ale bez slova položila ruku na strom a zatvorila oči. No okrem svojich
tmavých viečok nič nevidela.
„Dostanem ešte nejaké ďalšie
inštrukcie?“ opýtala sa stále so zatvorenými očami, keď sa nič nedialo.
„Sústreď sa na ducha draka v
tebe, skús ho zavolať,“ navrhol Tomen.
„A mám ho volať Zelený drak?
Alebo má aj nejaké meno?“ opýtala sa Monika s privretými očami.
„Prvý drak východných kmeňov
sa volal Sokar,“ odpovedal Bai trochu zvláštne napätým tónom. Monika jeho tvár
ale nevidela, takže to neriešila a v hlave si opakovala meno dračieho vládcu.
Vtom pred sebou uvidela veľké žiarivé zelené jašterie oči a preľaknuto odtiahla
ruku.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa
Tomen, keď uvidel jej vydesenú tvár. Monika venovala letmý pohľad Renovi, ktorý
sa zaujato napol, potom sa otočila späť ku krásnej breze.
„Neviem, niečo som videla,“ a
položila ruku späť na strom.
***
Monikina myseľ sa ocitla v strede temnej ničoty. Snažila sa
zvolať – haló – do okolia, ale zvuk jej hlasu sa nešíril, len dunel na jednom
mieste.
Dievčinu zužovala zvláštna úzkosť, cítila, že ju niekto
sleduje. Vtedy pozrela na zem, lebo si všimla, že sa pod jej nohami niečo
mihlo. Opatrne si čupla a zaťukala na podlahu – bola zo skla. Zaklopala znovu a
černota pod jej nohami sa zvlnila ako hladina vody. Zahľadela sa do hlbín
temnej hipnotizujúcej ničoty a po chvíli znovu uvidela tie žiarivé zelené oči.
Na druhej strane skla sa vyrysovala silueta mohutného draka, ktorý na ňu
upieral pohľad.
***
Keď sa Monika vytrhla z tranzu
bola celá zmätená a oslabená. Takmer nevládala ani sedieť, a tak sa pomaly
natiahla na zem.
„Čo sa stalo?“ postavil sa nad
ňu Ren s obavami na tvári.
„Myslím, že som videla
Sokara,“ šepla unavene a chytila sa za hlavu. „Len nerozumiem, prečo som zrazu
taká unavená,“ zašomrala.
„Monika, v tranze si bola
niekoľko hodín,“ postavil sa nad ňu Tomen. „Snažili sme sa ťa z neho dostať,
ale náramok nás k tebe nepustil. Šľahal okolo teba blesky, vždy keď sa jeden z
nás priblížil.“
„Naozaj? Tak to je zaujímavé,“
zamrmlala dievčina a Ren si k nej čupol.
„Si v poriadku?“ opýtal sa
jej, pričom si položil ruku na jej čelo. „Celá vrie,“ povedal vážne pozrúc na
Tomena.
„Som si istý, že s ňou drak
komunikoval. Musel jej sprístupniť svoje spomienky a skúsenosti, preto bola tak
dlho mimo,“ povedal Renovi chlapec. „Monika? Vnímaš ma?“ opýtal sa jej Tomen.
„Samozrejme, ja nespím,“
povedala so zatvorenými očami a čupiaceho Rena to pobavilo.
„Čo presne si videla?“ opýtal
sa jej chlapec so zvýšeným hlasom, akoby sa jej snažil prekričať do sna.
„Temnotu a oči – veľké zelené
oči,“ odpovedala.
„Čo ešte?“ naliehal na ňu
Tomen.
„Nebude lepšie sa jej na to
opýtať zajtra?“ pozrel Ren otázne na chlapca v kimone.
„Obávam sa, že dovtedy by to
zabudla,“ pokrútil hlavou malý Bai. „Ale asi ma už nevníma.“
„Hovorím, že nespím. Tá
podlaha je na to veľmi tvrdá,“ odsekla Monika a pootvorila jedno oko. Ren
pokrútil hlavou a vytiahol ju do sedu.
„Tak čo si videla?“ opýtal sa
jej muž.
„To čo som povedala, temnotu a
oči, potom som bola zase tu,“ a obzrela sa po svetlej miestnosti.
„Hmm,“ začal sa hladkať po
brade Tomen – vyzeral komicky. „No nič, na dnes skončíme. Odviedla si dobrú
prácu. Myslím, že sa s tebou Sokar v tvojom podvedomí spojil a zajtra si
vyskúšame, čo po vašom stretnutí dokážeš,“ uzatvoril chlapec. „Mám ti tu
vytvoriť lôžko, aby si sa mohla vyspať?“ opýtal sa nakoniec malý Bai.
„Radšej by som šla domov,“
odpovedala Monika. Síce bola unavená, ale túžila i po sprche a nemohla by veriť
takej, ktorú vyčaruje chlapec.
Následne si s Renom pozbierali
veci a vybrali sa do bytu. Ren šiel tesne po boku dievčiny, pripravený ju
zachytiť, kebyže padá, ale Monikine nohy šli samy od seba – viedla ich vidina
mäkkej postele.
V byte, cestou do obývačky, si
Monika v chôdzi vyzula topánky a kabát s mikinou tiež len zhodila na zem,
vyčerpane sa zvaliac do jemných perín. Ren za ňou pozbieral veci a vtedy vošla
do izby Lucia. Monika ležala rozvalená na bruchu a vyzeralo to, že už aj spala.
„Moni, večera,“ šepla jej
kamarátka do ucha, pretože vedela, že to ju preberie. Keď to ale nezabralo,
prísne pozrela na Rena. „To čo si s ňou robil?“ pokrútila hlavou. „Nevadí,“
vzdychla, zakryla kamarátku dekou a vyšli izby.
***
Ďalší deň Moniku bolel každý
jeden sval v tele, ale Ren pri výcviku na to nebral vôbec ohľad. Jeho cieľom
bolo naučiť Moniku ako správne používať zbrane, pričom s malým Baim dúfali, že
vďaka tomu jej naskočia i nejaké spomienky Zeleného draka. Ako sa však zdalo,
ak dievčina nebola v ohrození života, alebo ju niekto riadne nenaštval, tak sa
k sile draka nevedela dostať.
Tomen im terén medzi dódžo a
preliezkami trochu lepšie upravil na tréning – pridal im tam terče i nejaké
prekážky.
Ren učil Moniku narábať s jeho
mečmi, ale viac jej sadla šabľa, ktorá bola z ľahšej ocele. Následne dievčinu
učil hádzať nože, čo Monike vôbec nešlo, pretože jej dýchal na krk a jeho tesná
blízkosť ju strašne rozptyľovala. No Ren sa najviac vyžíval v tom, keď mohol
Moniku hnať cez prekážky, ale Tomen mu jeho zábavku rýchlo utnul.
Po nejakej dobe výcviku Bai
zobral dievčinu k stromu v dódžo a chcel s ňou meditovať, aby sa dostala do
stavu, v ktorom včera komunikovala s drakom, ale akurát mu tam od vyčerpania
zaspala.
Prvá časť.Predošlá časť. Pokračovanie
Síce tuto z komentárov nechýba veľa, ale pridám ten screenshot pre úplnosť:
Dobrá časť, pekne spracovaná a do teraz jedna z najlepších. Zlepšila si sa v dialógoch, tie sa mi fakt páčili. Cítila som v nich silnejšie emócie a to ma potešilo. Vôbec som nemala problém vcítiť sa do nich :)
OdpovedaťOdstrániť[1]: ďakujem za pochvalu... som veľmi rada, že si sa do tých dialógov vedela vžiť
OdpovedaťOdstrániť[2]: Odohráva sa to v Prahe, takže po tejto stránke je to správne.
OdpovedaťOdstrániťWow to bolo super, znova. Teším sa na ďaļšiu časť. ;)
OdpovedaťOdstrániť[4]: vďaka
OdpovedaťOdstrániťPřiléhavé funkční legíny..., a sakra, jdu se podívat zda je ve skříni taky mám!
OdpovedaťOdstrániť[6]:
OdpovedaťOdstrániťPřečetla jsem si části zpátky, jak mě to zaujalo
OdpovedaťOdstrániť[8]: vďaka
OdpovedaťOdstrániťJa nemám rada takých rodičov, ako je Mončin ocko :( pre mňa by mali rodičia vždy podporovať svoje deti...nechápem, ako by mohol povedať, že školu nedokončí..fňuk. Ale inak sa mi páčil ten rozhovor s Renom a všetko...A koniec! Dráčik? Ooo Sayka sa moc natešuje na pokračko!
OdpovedaťOdstrániť