DRAČIA PERLA - Veselica

Ren sa vyčítavo pozrel na veliteľa dediny Zeleného draka. Vedel, že ho možný útok Hourénov trápil viac, než to na sebe nechal poznať.

Lenže Malen nahodil ďalší falošný úsmev, ignorujúc Renov prísny výraz. „Dlho si nebol doma chlapče, Frída sa na teba už teší a určite z vás bude nadšená,“ povedal s tajomným úsmevom. Ren chcel protestovať, ale vtedy k veliteľovi pristúpil nejaký bojovník a Malen dvojici kývol, nech odídu.

Ren nebol nadšený z odbitia, ale poslúchol a otočil sa aj s Monikou v pätách na odchod.


Keď zliezli z pevnosti, Ren sa vybral skrz stred dediny k asi o kilometer vzdialenej veľkej stavbe, ktorá sa vynímala nad ostatné domčeky. Príbytky dedinčanov mali obdĺžníkovú kôlovitú konštrukciu, kde priestor medzi kôlmi bol vyplnený prútmi a ohádzaný hlinou. Všetky domčeky pôsobili milým starým dojmom a Monike sa to tam veľmi páčilo.

Dvojica kráčala bez slova, bok po boku, na širokej vyšliapanej prašnej ceste. Monika si pritom udivene obzerala okolie a čím boli bližšie k veľkej stavbe na konci cesty, tým častejšie vídala ženy. V porovnaní s mužmi jej pripadali veľmi jemné a krehké, pričom ich ruky prezrádzali ako ťažko vedia pracovať. Väčšinou boli oblečené v dlhých jednoduchých nevýrazných šatách, pričom tie mladšie mali okolo pásu akési spevnenie pripomínajúce korzet a tie staršie mali zástery.


Keď došli na koniec prašnej cesty, dvojica sa ocitla pred obrovským hlavným domom dediny, ktorý mal dve poschodia.

„Á, už ste tu?“ vykukla zrazu Elionova blonďatá hlava z veľkých vchodových dvier.

„Ty si na nás čakal?“ spýtal sa ho zmätene Ren.

„Jasne. Malen ma poveril, aby som sa postaral o nášho hosťa,“ a venoval Monike šibalský úsmev. „Áu,“ povedal, keď dostal zozadu pohlavok. Vtedy sa vedľa neho ocitala nízka staršia žena s plnými krivkami a rovnakými blond vlasmi ako Elion.

„Ty sa o ňu starať teda nebudeš! Mal si ich ku mne akurát odprevadiť a ani to si neurobil!“ povedala rázne, ale milo žena, ktorá sa so širokým úsmevom otočila k Renovi a Monike. „Ren? Ledva som ťa spoznala, pristane ti to. To dievča má na teba dobrý vplyv,“ odvetila veselo a pristúpila k nim.

„Pani Frída,“ odvetil Ren a mierne sa uklonil na pozdrav. Frída len mávla rukou, pristúpila k nemu a priam ho stiahla o pól metra nižšie, aby ho mohla vybozkávať.

„Naozaj vyzeráš dobre Ren, môžeš kľudne ísť, ja sa o Moniku postarám,“ a potľapkala ho po hrudi. Ren bez slova prikývol a vybral sa do domu. Ešte venoval Monike letmý pohľad a panika v jej očiach ho v duchu pobavila.

„Ahoj moja, ja som Frída, Elionova mama,“ pristúpila nízka žena k Monike a začala si ju obzerať. „No, musím povedať, že Elion vôbec nepreháňal. Si fakt pekná a aká vysoká! Ale čo to máš na sebe? V tom druhom svete sa obliekate naozaj zvláštne. Ale neboj sa, ja to napravím, nájdeme ti na oslavu niečo vhodnejšie,“ a už ju ťahala do obrovského domu.


Monika si vtedy mohla lepšie obzrieť hlavný dom, ktorý sa od ostatných obydlí líšil nielen veľkosťou – do výšky i šírky – ale celkovou stavbou. Na druhej strane vchodových dvier totiž bolo nádvorie s arkádami. Pôsobilo to dojmom akoby v dedine bola ďalšia, trochu vyspelejšia spoločnosť.

Na nádvorí malo pár žien rozložené veľké kotle a podľa vôní, ktoré napĺňali vzduch, varili čosi ako guláš. Ďalšie ženy sa tam rôzne motali a vešali na trámy ozdoby z kvetov.

„Ako vidíš, už je skoro všetko pripravené,“ džavotala Frída. „Keď zapadne slnko, otvoríme vchodové dvere pre dedinčanov, chlapci nám budú hrať hudbu a dobre sa najeme – bude zábava,“ dokončila so šťastným povzdychom. Následne Moniku zaviedla do prvej miestnosti na pravej strane od vchodových dvier.

„A ver mi, túto oslavu už naozaj všetci potrebujeme. V poslednej dobe tu bola veľmi napätá atmosféra,“ pokračovala, keď už boli v malej útulnej izbe s jedným oknom pod ktorým bola posteľ so zdobenou debnou na konci. Neďaleko okna stálo veľké oválne zrkadlo a v rohu miestnosti si Monika všimla tri džbány rôznych tvarov, pričom v jednom z nich bola voda.

Frída sa okamžite začala prehrabávať debnou na konci postele a pokračovala: „Neviem, či si už počula, ale Houréni napadli už dva naše kmene a aj na nás to skúšali. Našťastie máme dobrého veliteľa, Malena – s ním si sa už určite stretla – pod jeho vedením sa ich útoky podarili odbiť. Ale tá spúšť čo spôsobili inde... Už len o tom počúvať bolo strašné,“ a žalostne vzdychla. „V ďalších miestnostiach tejto budovy sme prichýlili tých, ktorým sa podarilo utiecť z napadnutých dedín. Je tu veľa ranených i osirotených detí.“ Vtom sa otočila k Monike s jednoduchými tmavozelenými šatami.

„Ganni! Okamžite mi vráť tú naberačku!“ ozvalo sa zpoza dverí a pani Frída prekrútila očami.

„Tieto šaty by mali byť dosť dlhé aj pre teba. Vyskúšaj si ich a ak ti nebudú dobré, nájdeme ti niečo iné. Ja sa musím ísť pozrieť von, čo zase Elionovi kamaráti vyvádzajú,“ a strčila Monike do rúk šaty. Ešte predtým, než nízka žena vyšla z izby, zastavila sa vo dverách. „Potom sa mi nezabudni ukázať a kľudne sa tu zlož, toto bude tvoja izba. Cíť sa tu ako...“ no vtom niečo buchlo a pozrela von. „Ganni! Čo to vystrájaš?! Prepáč moja, musím ísť.“


Keď zabuchla dvere, Monika sa uškrnula a hodila šaty na posteľ. Ťažko si vzdychla, zložila si batoh na zem a sadla si na posteľ vedľa šiat. Jej pohľad spočinul na náramku na svojej pravej ruke a prešla prstami po jeho vydutých symboloch.

V mysli jej zazneli Tomena slová: Začína pre teba ťažká cesta, ale vedz, že to zvládneš a vrátiš sa do tohto sveta.

Dúfala, že sa malý Bai nemýlil. Ocitla sa v strede vojnových nepokojov, vo svete, kam nepatrila. Síce boli na ňu veľmi milí, ale uvedomovala si vážnosť situácie a začala na ňu doliehať. Zhlboka sa nadýchla, aby zahnala strach, ktorý sa ju snažil ovládnuť a pozrela na tmavozelené šaty vedľa seba. Monike napadlo, že v nich bude vyzerať smiešne, ale vo svojom turistickom oblečení nemohla na veselicu – už takto si ju každý obzeral.

Po tom, ako sa navliekla do šiat, neisto sa postavila pred zrkadlo. Trochu ju zarazilo, keď uvidela, že nevyzerá vôbec zle. Tmavozelené šaty s dlhými zvoncovými rukávmi jej totiž nielen perfektne sadli, ale hodili sa aj k jej teraz rozpusteným gaštanovohnedým vlasom, bielej pokožke a plým červeným perám. Dokonca mali i také jemné šitie, ktoré zužovalo pás a krásne jej tvarovali postavu.

Monika sa na seba uškrnula v zrkadle a pozrela von oknom, ktorým prestupovali posledné lúče slnka. Zrazu úplne vypla mozog a len hľadela na strom, ktorý stál neďaleko jej okna. Vtedy pocítila niečo zvláštne – začali ju bolieť končeky prstov. Otočila pohľad zase k zrkadlu a uvidela, ako sa jej dúhovka zmenila na jasnozelenú farbu. Prebudila sa v nej moc Zeleného draka.

Toto nebolo prvý krát, čo tento úkaz videla v zrkadle, ale teraz ju to naplňovalo zvláštnym hrejivým pocitom. Vôbec si nepripadala cudzia, práve naopak, nikdy sa necítila viac sama sebou ako v tom momente. Ten pocit ju ale vydesil, zavrtela hlavou akoby sa snažila zbaviť tej myšlienky a rýchlo podišla k dverám, z ktorých vykukla von.

Na dvore pani Frída práve poučovala Ganniho a Elion sa vedľa nich s chuťou smial. Nejak nechcela rušiť náruživé kázanie milej nízkej pani, ktorá sa snažila pôsobiť desivo a tak Monike napadlo, že by sa zatiaľ mohla znovu pozrieť na krásne jazero vedľa svätyne. S vidinou, že ešte uvidí ako sa strácajú posledné lúče slnka v jeho zrkadlovo čistej hladine, sa jej bez povšimnutia podarilo vykĺznuť bránou hlavné domu – aspoň to si myslela.


Vybrala sa za rad domov, ktorý ju delil od jazera, a potom ho uvidela. Na tvári sa jej objavil úsmev, lebo sa nemýlila – ten pohľad stál za to. Stmievalo sa, ale ešte vykúkali tmavooranžové lúče slnka, ktoré sfarbovali oblaky za korunami stromov. Celý ten úkaz sa k tomu odrážal i na priezračnej hladine jazera a vyzeralo to nádherne.

Monika sa zhlboka nadýchla čerstvého vzduchu a znovu pocítila tú zvláštnu bolesť v končekoch prstov. Nechápavo sa pozrela na svoje ruky a kým hľadela dole, uvidela na zemi malé svetielko. Keď zdvihla pohľad, tieto svetielka boli všade naokolo! Monika vďaka moci Zeleného draka videla energiu, ktorá prúdila v steblách trávy, v každučkom kríku i v kmeňoch stromov až po ich listy. Ten pohľad vyrážal dych a cítila, ako jej okolie pulzuje životom.

Vtom jej Ren opatrne položil ruku na plece so slovami: „Čo tu robíš?“

Monika sa nezľakla, len v neuverení hľadela ďalej pred seba. „Tvoj svet je úplne iný ako ten môj. Je to akoby so mnou tunajšia príroda chcela komunikovať. Ukazuje mi sama od seba, ako v nej prúdi energia – je to fascinujúce. Dokonca aj keď si zatvorím oči, cítim, kde tie stromy stoja, kam až siahajú ich korene – je to úžasné.“ Po tom sa pozrela na Rena už bez sily Zeleného draka v pohľade.

Ren bol trochu zaskočený jej slovami. Schopnosti Zeleného draka sa v nej rozvíjali rýchlejšie než očakával.

„Mali by sme sa vrátiť, oslava už asi začala, a keď Frída zistí, že si zmizla, bude sa strachovať.“

Monika mu na to len mlčky prikývla a Ren sa vybral späť k hlavnému domu. Po chvíli sa otočil, lebo si uvedomil, že Monika ostala stáť na mieste.

„Čo je? Nejdeš?“ spýtal sa prekvapene.

„Ešte si mi nepovedal, aké správy si dostal o bratovi,“ odvetila vážne. Renovi sa jej pohľad priam vryl pod kožu, vzdychol, obzrel sa po okolí a znovu k nej pristúpil.

„Kai sa schovával na kraji našich území, na severozápade, pri lese Niú. Síce to bolo bezpečné miesto, ale Hourénom sa ho podarilo nájsť. Podľa mladého špeha, ktorého som za bratom poslal, mali tie obludy predmet, ktorý ich zaviedol priamo do bratovej skrýše.“

„Ten si vyrobili vďaka tvojej krvi?“ spýtala sa Monika s výčitkami v hlase.

Ren sa na chvíľu odmlčal, znovu sa obzrel, či ich niekto nepočúva, a potom pokračoval:
„Myslím, že áno, ale Houréni takú mágiu nevedia používať. Som si istý, že im pomohla veštica kráľovnej Iris.“

„To je kto?“ nechápala Monika.

„Ohnivý drak,“ odvetil stručne Ren.

„A prečo si si taký istý, že to bola jej veštica?“ nerozumela Monika.

„Po tom, čo Houréni zabili bojovníkov, ktorí boli s Kaiom, tak sa vybrali smerom k územiu Ohnivého draka. Neniesli ho svojmu kráľovi, ale Iris.“

Monike sa rozbúšilo srdce, teraz poznala meno osoby, ktorá stála v pozadí Samelinej kliatby uvrhnutej na Luciu a cítila, ako v nej pulzuje hnev.

„Len mi nedáva zmysel, prečo ju poslúchajú. Musela s ich kráľom uzavrieť nejakú dohodu,“ špekuloval Ren.

„Akú dohodu?“ zaujalo Moniku.

„To neviem. Ale cesta k jej hradu trvá asi dva dni. Kai nemá veľa času.“

„Tak čo tu ešte robíme? Nemali by sme radšej vyraziť, než ostať na veselici?“ nerozumela Monika. Doteraz bol ochotný rozbehnúť sa za bratom každú chvíľu, ale zrazu chce na oslavu?

Ren si neisto vzdychol a narovnal sa: „Mám z útokov Hourénov zlý pocit. Malen hovoril, že už zaútočili dvakrát a myslí si, že prídu znovu. Toto pre nich vôbec nie je typické. Ak sú na blízku, musíme zachádzať opatrne.“

„Hej! Párik!“ ozvalo sa zrazu neďaleko nich.

Monika s Renom sa otočili k hlasu a uvideli, ako k nim prichádza Elion s Gannim. Obaja vyzerali uhľadene a mali na sebe vršok, ktorý látkou pripomínal košeľu.

„Čo robíte? Potrebovali ste súkromie?“ rypol do nich Ganni s vycerenými zubami a Monika s Renom od seba priam odskočili.

„Wow! Monika, tebe tie šaty pristanú,“ zatiahol Elion a kamarát po jeho boku začal prikyvovať.

Ganni následne pristúpil k Renovi a štuchol do neho: „Ty šibal! Už sa ti nečudujem, že sa ti nechcelo domov z toho druhého sveta. Všetky baby sú tam takéto pekné?“

„Aj krajšie,“ povedal Ren trochu nepríčetne, ale keď sa zlostne rozšírili Monikine nozdry, tak si uvedomil, čo povedal.

Ganni s Elionom sa na neho zhrozene pozreli a čakali, ako zareaguje Monika.

„Tak samozrejme,“ odvetila po chvíli ležérnym tónom dievčina, pričom jej výraz tváre odzrkadľoval hnev. „Ren vie, o čom rozpráva. V mojom svete si predsa vyšiel s Kamilou a ZASIAHOL ju ako nikto iný.“ Monika pri tých slovách hľadela priamo do Renových očí a dávala mu najavo, že vie, ako dopadlo jeho veľké rande.

„Ty sa nezdáš!“ udrel Ganni Rena do ramena s uznanlivým úsmevom, lebo on nemohol vedieť, ako tie slová Monika myslela a presne tak to chcela. Potrebovala si do Rena za jeho poznámku rypnúť, ale nechcela ho strápniť pred jeho kamarátmi.

„Takže, vy dvaja nie ste spolu?“ pristúpil Elion bližšie k Monike a ona so zopnutými perami pokrútila hlavou. „V tom prípade, môžem mať prvý tanec?“ a zobral ju nežne za ruku, pričom dievčina polichotene prikývla.

Ganni ostal stáť vedľa Rena s otvorenými ústami, keď si Elion odvádzal Moniku na oslavu.

„Tak toto si posral starec,“ šepol Ganni Renovi a už aj bežal za ostatnými. „Hej! Počkajte! Aj ja chcem tanec!“

***

Keď dorazili na dvor, veselica už bola v plnom prúde – presne ako pani Frída povedala: hudba, jedlo a zábava, nič nechýbalo. Zišla sa tam skoro celá dedina, akurát na pevnosti museli nejakí muži stáť na stráži.

Elion Moniku ťahal okamžite do tanca. Nemalo to žiadne koordinované pohyby, len veselo skákali do rytmu bubnov. Monika z toho bola najprv trochu zmätená, ale po tom, čo jej dal Elion nejaký zvláštny nápoj, tak sa uvoľnila a dokázala si to riadne užívať. Dokonca to vyzeralo tak, že si získala i pozornosť viacerých dedinčanov, ktorým sa jej odviazanosť naozaj zapáčila. Hlavne vtedy, keď výzdoba z kvetov priam ožila a kvitla okolo nich.

Druhý tanec si uchmatol Ganni a Monika si všimla, ako sa na nich Ren z veľkých vchodových dvier díva. Bol asi jediný muž, ktorý sa na túto oslavu neprezliekol do slávnostnejších šiat, a ako jediný mal na tvári prísny pohľad. No stále so svojím moderným účesom vyzeral k svetu.

Po skončení melódie podišiel k Monike ďalší mladý muž, ktorý ju chcel pozvať do tanca, ale tomu sa ospravedlnila, že si potrebuje ísť na chvíľu odpočinúť. Mladík si z toho ale nerobil ťažkú hlavu a okamžite ulapil ďalšiu slečnu, ktorá stála hneď vedľa.


Monika sa vybrala smerom k Renovi, ale bez slova ho obišla a sadla si na schody, ktoré viedli do hlavného domu. Ren na ňu chvíľu hľadel z dvier, no potom si k nej prisadol. Síce v pozadí hrala hlasná hudba a zvuky zábavy doliehali až k nim, no Monike sa zdalo, že zavládlo ticho. Cítila červeň na tvári z tancovania a počula v ušiach, ako sa jej rozbúšilo srdce. Čakala na to, či jej Ren niečo povie, ale zrazu ju strašne zabolela hlava a chytila sa za spánok.

„Asi si nemala toľko piť,“ zamrmlal Ren a Monika sa naštvane postavila.

„Prosím ťa, mala som len jeden pohárik,“ odsekla mu, ale ako stála, začala sa cítiť zvláštne a potrebovala sa chytiť zábradlia. Ren pohotovo vyskočil, aby ju prípadne zachytil, ale ona zdvihla ruku pred seba na znak, že netreba.

„Vidíš? Toto pitie nie je ako u vás, nie si na to zvyknutá,“ začal ju poučovať.

„To nie je z toho,“ šepla Monika a pozrela sa smerom k pevnosti. Dostala veľmi zlý pocit, chytila sa za sukňu a okamžite sa rozbehla k opevneniu. Vonku sa niečo dialo – cítila to. Okolo pevnosti sa začala zhromažďovať temná energia. Nevedela čo to je, ale čím bola bližšie k hlavnej bráne, tým si bola istejšia. Niekde v polovici cesty prestala vládať, tá sukňa ju dosť obmedzovala a ešte k tomu mala v sebe nejaký zvláštny druh alkoholu – musela na chvíľu zastaviť.

„Čo to robíš?“ spýtal sa jej Ren, keď ju dobehol, vôbec nebol zadýchaný.

„Niečo sa blíži, za pevnosťou niečo je... Temná sila obklopuje pevnosť,“ povedala nezrozumiteľne, ale Ren okamžite pochopil.

„Houréni,“ šepol pre seba a bežal ďalej bez Moniky.


Dievčina sa s pichaním v boku vybrala rýchlo za ním, ale keď dobehla k hlavnej bráne, Ren už utekal hore schodami k Malenovi, ktorý sa práve chystal vydať rozkaz k otvoreniu brány.

„Otv...“ no nedopovedal to, lebo ho Ren schmatol za plece.

„Ren, čo tu robíš? Nemal si byť na oslave?“ opýtal sa zmätene starší muž s vyholenou hlavou a dlhou sivou bradou.

„Čo sa deje?“ opýtal sa ho neisto Ren a obzrel sa po okolí. Malen najprv nechápal o čo mu ide, ale potom dole uvidel zadychčanú Moniku a spozornel.

„Stráže, pripravte sa!“ zavelil a každý sa prekvapene napol. „Za bránou sú utečenci z neďalekého kmeňa, práve sme ich chceli pustiť dnu,“ šepol Renovi Malen a ten si až vtedy dole v tme všimol malé dievčatko, o ktoré sa opieral jej ranený otec.


„Je to pasca,“ povedal veliteľovi vážne Ren a pohľadom sa snažil prečesať temný les za pevnosťou.

Prvá časťPredošlá časť. Pokračovanie

Screenshot komentárov:


Komentáre

  1. Super, najprv to vyzeralo tak kľudne, ale na konci si to pekne zdramatizovala. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. No páni, ty ale víš, jak tomu dát, jak se říká "grády"... Parádní část, těším se dál, skončilo to napínavě..

    OdpovedaťOdstrániť
  3. [1]:, [2]: No ano, už to nutne potrebovalo nejakú akciu

    OdpovedaťOdstrániť
  4. "Ren vie o čom rozpráva. V mojom svete si predsa vyšiel s Kamilou a ZASIAHOL ju ako nikto iný."

    OdpovedaťOdstrániť
  5. "Aj krajšie" ja z neho nemôžem, proste fakt. A ten koniec. *Sayka sa hned púšťa do dalšej časti*

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára