moje-farby

Keď sa Ren zvrtol, Monika nasledovala jeho príklad. Naskytol sa im pohľad na ženu so srdcovou tvárou a prenikavými žltooranžovými očami. Iris mala úzke bledé pery a krk až po líca jej pokrývali šupiny cez ktoré presvitala žhavá krv. Kráľovnin chladný nezaujatý pohľad zvýrazňovali jej dlhé čierne vlasy zapletené do voľného vrkoča, v ktorom vynikala zvláštna ozdoba. Na prvý pohľad vyzerala krásne naaranžovane až si Monika uvedomila, že hľadí na ozdobu z čiernych pazúrov. Pohľad dievčiny padol na kráľovnine šaty. Mala na sebe červený vršok s hlbokým výstrihom, v ktorom postupne končili jej šupiny. Vršok mal dlhé zvoncové rukávy a siahal jej tesne pod prsia pričom odhaľoval Irisine ploché brucho, kde bolo znovu vidieť jej dračiu kožu – pyšne takto ukazovala svoju zvláštnosť. Okolo pásu mala omotanú červenú sukňu, pod ktorou bola dlhá jemná priesvitná čierna látka odhaľujúca jej štíhle nohy. Pri Monikinom pohľade sa na tvári kráľovnej objavil jemný úškrn a tiež si dievčinu dobre o

Ren vtom pustil Moniku, ktorá padla na kolená. Hlava sa jej točila, ale cítila, že sa jej podarilo dať Tornovi znamenie. Lenže ten jediný moment nepozornosti stačil veštici, aby prekročila jej stenu z rastliny. Dievčina ju síce nemienila nechať ujsť tak ľahko a poručila burine, aby ju spútala. No v okamihu, keď sa jej vetvy dotkli pokožky veštice, preblesla Monikiným telom rovnaká elektrizujúca bolesť ako jej burinou – už ju nevedela zadržať. Dievčina sa vytrhla zo svojej mysle, keď pocítila, ako ňou Ren trasie. „Čo robíš?“ pozrel na ňu prísne a zároveň nechápavo. „Snažila som sa zdržať vešticu, ale už je nám v pätách,“ odvetila ťažko vydýchnuc a Ren jej pomohol na nohy. Monika si všimla, že neďaleko nich ležalo mŕtve telo muža, ktorý vyhlásil poplach. Jeho výkrik privolal ďalšie stráže, ktoré boli na chodbe. Nina s Alou si cez nich vpredu razili cestu a Kai sa tiež slušne bránil so zbraňou jedného z padlých mužov. Ľavou rukou tisol k svojej nahej hrudi Astrin, ktorá bo

„Mohol by si zo mňa zliezť?“ spýtala sa ho trochu nesvoja Monika, pričom sa ho snažila rukou odstrčiť. Kai sa ešte chvíľu díval do očí Crofity, ktorú pred sebou videl, a snažil sa zistiť, či je skutočná. No po chvíli sa rezignovane prevalil na bok a zaboril hlavu do dlaní. Monika sa na neho prekvapene pozrela a zdvihla sa zo zeme. Dievčina venovala rýchly pohľad Ale, ktorá sedela pri mrežiach, kam ju poslala načúvať, a následne sa otočila späť ku Kaiovi. „Čo teraz akože robíš?“ spýtala sa ho keď do neho mierne kopla.  „Už nemôžem,“ vzdychol si zúfalo mladík s tvárou stále v dlaniach. Monika si k nemu čupla a odtiahla mu ruky z tváre. „Viem, že Astrin je schopná ťa donútiť vidieť veci, ktoré chce, ale toto nie je ilúzia. Prosím ťa, ver mi. Veštica sa môže každú chvíľu vrátiť a ja tu už vtedy nechcem byť. Pred touto… komnatou, brlohom, či čo toto je… čaká tvoj brat, Ren.“ Monika videla na Kaiovi, že jej chce veriť, ale zmenili mu vnímanie času a ten jeden deň, ktorý

Monika musela vstúpiť hlbšie do miestnosti, aby videla aj niečo iné, než to oslňujúce biele svetlo. Keď tak urobila, zistila, že žiara vychádzala z veľkej studne s hustou striebornou tekutinou. Okolo studne boli zaprášené poličky plné tmavých fľaštičiek, ale i priehľadných veľkých sklenených nádob, v ktorých boli naložené končatiny rôznych tvorov. Moniku najviac zaujali zaváraninové fľaše na spodných poličkách, v ktorých boli telné tekutiny – niektoré z nich sa pomaly pohybovali. Dievčina za sebou začula ďalšiu ranu a prekrútila oči, keď videla, že Ren zase odletel od bariéry. No muž to nemienil vzdať, vyskočil na nohy a začal nadávať na Moniku. Dievčina si uvedomila, že teraz, keď bola od neho ďalej, vôbec mu nerozumela – bariéra tlmila zvuky. Ala sa vybrala hlbšie do miestnosti a Monika ju opatrne nasledovala. Jaskynná miestnosť viedla do tmavej chodby, kde sa dievčina s desom stiahla k zemi, keď neďaleko uvidela postavu. Jej ruka automaticky vyletela do vzduchu, pretože s