DRAČIA PERLA - Lokyho návrh

Monika si otrávene vzdychla a pozrela do zeme. Vedela, že z Rena už nič nedostane a nahnevalo ju to. Už s ním nechcela byť ani v jednej miestnosti, a preto sa napojila na rastlinu, ktorú mala rozvetvenú po hrade. Rýchlo našla, kde sa nachádzajú, a prečesala priľahlé chodby. Veľká časť stráží intenzívne prehľadávala okolie hradu, ale dve malé skupiny kontrolovali aj vnútro – bola len otázka času, kedy ich nájdu.

Monika zažmurkala a znovu sa ocitla v sklade s ostatnými. Nina hladkala driemajúceho Saura po hlave a Ren si od Crofity zobral fľašu s alkoholom. Dal si pohryznutú ruku ďalej od seba a vylial na ňu tekutinu. Jeho vážny výraz vystriedala bolesť a Monika si všimla, že stopy po zuboch na jeho ruke boli čierne.

„Si v poriadku?“ opýtala sa ho prestrašene Monika. Vedela, že ho úplne nebola schopná vyliečiť, pretože ju zastavil ten náramok, a cítila sa za to vinná.

„Áno. Ono sa to zahojí,“ odvetil stroho Ren a s ťažkým vydýchnutím sa oprel o stenu.

„Stráže už prehľadávajú hrad,“ povedala pomaly Monika, pričom z tašky vytiahla sterilný obväz, ktorý chcela podať Renovi. Muž oproti nej ale pokrútil hlavou, že ho nechce. Dievčina prekrútila oči, pričom jej hlavou prebehlo, že Ren je zbytočne tvrdohlavý a zdvihla sa na kolená, aby sa k nemu mohla prisunúť.

„Nemíňaj to na mňa, som v poriadku, aj tak sa to hneď zahojí,“ odsekol muž, ale Monika si všimla, že nevyzeral najlepšie. Dievčine pripadalo, že Rena zmáhala horúčka – potil sa a mračil viac než obvykle.

Muž však svojou poznámkou dievčinu neodradil, Monika po ňom hodila škaredý pohľad a otvorila obväz zubami. Ren si rezignovane vzdychol a pozrel bokom, no nechal Moniku, aby mu mierne krvácajúcu ranu zaviazala.

„Kde si videla stráže?“ opýtala sa Nina, ktorá ich pobavene sledovala.

„Zatiaľ sú ďaleko, ale nemôžeme tu dlho zostať,“ odpovedala Monika, keď urobila nemotorný uzol na Renovom predlaktí. Zranenie dievčiny od šípu bolo totiž také hlboké, že jej podráždilo nervy v ruke a nevedela riadne hýbať prstami.

Monika si následne sadla späť na zem oproti Renovi, ktorý stále upieral pohľad na stenu, akoby trucoval.

„Máš nejaký plán?“ opýtala sa muža skúmavo Nina.

„Nie,“ odvetil Ren stroho.

„No tak to je výborné,“ zamrmlala Monika a vtedy na ňu muž vrhol vražedný pohľad.

„Neplánoval som sa odtiaľto dostať,“ odsekol informatívne.

„Si sa chcel nechať zabiť?“ opýtala sa ho ironicky dievčina, ale keď Ren znovu otočil pohľad k stene, uvedomila si, že presne to mal v pláne.

„To nemyslíš vážne, však?!“ vyletela na neho Monika. „Po tom všetkom, čím sme si prešli, si to chcel vzdať?!“

„Chcel som vám nechať čas na útek!“ otočil sa k nej rozzúrene. „Mojou úlohou bolo dostať odtiaľto Kaia. Ty si s ním mala ujsť… obe ste mali ujsť,“ pozrel na Ninu obviňujúco, akoby to bola jej vina.

Crofitu to ale nevyviedlo z miery, naopak, na tvári sa jej objavil úsmev. „Nikomu nedovolím, aby ubližoval mojej rodine,“ povedala Nina s hĺbkou v očiach. Citovala totiž Renove slová, ktoré jej povedal vo voze, keď sa trápila kvôli svojim bratom.

Muž zvraštil obočie a svoj hnev otočil zase k Monike. „Aspoň ty si mohla odísť! Prečo veci komplikuješ? Tvoja ignorácia ma privádza do šialenstva!“ hovoril rázne dievčine, ktorá sa začala od hnevu červenať.

Monika vedela, čo Ninine slová znamenali – s Olym totiž ich rozhovor pri voze počuli – no vadilo jej, že sa z toho Crofita tak ľahko vyvliekla. Cítila, že jej Ren krivdí!

„Ignorácia?! O čom to hovoríš? Ja sa ti snažím len pomôcť!“ bránila sa dievčina.

„Veď ma vôbec nepočúvaš! Vrháš sa do všetkého po hlave! Rozmýšľaš vôbec?!“ vybafol na ňu.

To Moniku zabolelo a vyskočila na nohy.

„Kam ideš?!“ schmatol ju za ruku, no ona sa mu s ľahkosťou vytrhla zo zovretia.

„Čo najďalej od teba! Nebudem počúvať, ako ma urážaš!“ odvetila dievčina pevne, pričom sa v jej očiach zaligotali slzy. Ren si jej mokré oči všimol, zarazili ho a rezignovane sa oprel o stenu.

Monika nešla ďaleko. Zastavila sa pred vchodovými drevami a začala sa rozhorčene prechádzať po širokom priestore medzi sudmi a prvým regálom. Ren ju medzi poličkami trochu videl, ale bola od svojich spoločníkov dosť ďaleko, takže nepočula čo mužovi šepla Nina.

„Tým, že si na ňu hrubý, ju neochrániš.“

Síce Ren venoval Crofite zlostný pohľad, keď kývla hlavou smerom k Monike, aby za ňou šiel, no muž sa postavil. Neochotne vzdychol a vybral sa dopredu k prvému regálu, pričom cítil zvláštnu nervozitu. Nevedel, čo má Monike povedať, nezvykol sa ospravedlňovať, ale vedel, že teraz musia držať spolu.

Keď ju Ren uvidel spoza regálu, dievčine v očiach žiarila moc Zeleného draka a nahnevane sa prechádzala hore–dole. No Monika si rýchlo všimla muža, na ktorého bola naštvaná, a zastavila. Oči sa jej stále leskli slzami, ale odzrkadľovali i hnev.

Ren si hrabol prstami do vlasov, premeriavajúc si ju pohľadom, potom pristúpil k nej. „Pozri. Nechcel som ťa uraziť,“ začal, ale Monika mu do toho ostro skočila.

„Naozaj? Lebo mne sa zdá, že nič iné nerobíš! Furt ma len komanduješ!“

„Lebo furt robíš blbosti!“ bránil sa muž.

„A je to tu zase!“ odfrkla dievčina s opovrhujúcim tónom. „Pre toto si za mnou prišiel? Nedokončil si moje urážanie?“ vtedy si Monika chcela prekrížiť ruky na prsiach, ale do jej ranenej ľavej ruky šľahla bolesť a bola nútená si ich zase pustiť vedľa tela.

„Neprišiel som sa s tebou hádať,“ odvetil jemne Ren, keď videl jej bolesťou presýtený výraz tváre. „Ja len chcem, aby si si uvedomila, čo robíš.“

„Ja si to uvedomujem,“ odsekla podráždene.

„Vážne? A čo je potom toto?“ ukázal na jej zaviazanú ruku a pristúpil k nej bližšie. „Máš šťastie, že ťa netrafili inde. No i takto máš bolesti a nevieš riadne hýbať prstami, nemysli si, že som si to nevšimol,“ povedal prísne.

Monika pozrela do zeme, ale muž jej položil ruky na plecia, čo ju donútilo zase zdvihnúť hlavu.

„Nechcem, aby sa ti niečo stalo,“ šepol Ren a dievčine sa rozbúšilo srdce. Bol tak blízko nej a jeho slová zneli tak úprimne. Obaja stíchli a pozerali jeden na druhého. Napätie sa medzi nimi stupňovalo a keď Ren túžobne pozrel na jej pery, Monike ušiel jemný úsmev.

Vtom ticho prerušilo zvláštne pravidelné klopanie a obaja sa pozreli smerom, odkiaľ prichádzal ten zvuk. Neďaleko nich, pri regále stála Nina so spokojným úsmevom a Saurom, ktorý radostne klopkal chvostom do dreva. Crofita obranne zdvihla ruky s tichým – pardon – na perách a aj so svojím psom ustúpili dozadu.

Ren sa otočil späť k Monike a opatrne ju pustil. Hádzali po sebe zmätené úsmevy, pričom si muž nervózne prehrabol vlasy.

„Musíme sa odtiaľto dostať,“ povedal napokon Ren.

„Áno,“ prikývla dievčina a čiahla do svojej tašky. Keď odtiaľ vytiahla zvitok s receptom, ktorý jej kúpil Oly, Ren na ňu prekvapene pozrel.

„Čo s tým chceš?“

„Neviem, ale keď sme boli pri voze, tak som z toho zvitku cítila pulzovať energiu,“ povedala a už sa vracala dozadu k Nine, ktorá tam mala svetlo.

Monika si kľakla k svietniku a rozvinula zvitok, ktorý bol navinutý na drevený kotúč. Mala pocit, že im pomôže, aj keď nevedela ako. Ren s Ninou za ňou skúmavo stáli, no videli len recept. Naopak Saur, ktorý vykukol spoza svojej panej, začal ticho vrčať.

„Drž ho odomňa ďalej!“ skríkol zvitok, keď k nemu Saur podišiel bližšie. Monika sa tak zľakla, že kotúč hodila ďalej od seba.

Skupina vtedy uvidela, že písmo na papieri sa začalo zlievať dokopy ako voda. V momente, keď sa atrament spojil a zdvihol sa z papiera, Monika vstala. Jej spoločníci boli napätí, ale ona presne vedela, kto sa im rozhodol ukázať.

Z čiernej hmoty sa vyrysovali obrysy muža v dlhom čiernom plášti a Ren už pohotovo zvieral v ruke dýku, pričom sa ochranársky postavil pred svoje spoločníčky.

„Kto si?“ spýtal sa Ren vysokého muža, ktorý si dvihol ruky do upokojujúceho gesta a sňal si z hlavy kapucňu.

„Loky,“ odpovedala namiesto neho Monika. Pohľadom premerala chlapa s polodlhými ulízanými čiernymi vlasmi, svetlomodrými očami a havraním nosom. Loky jej na to úctivo prikývol hlavou, pričom mu oči odzrkadlovali zvláštnu spokojnosť.

„Vedela som, že sa mi to nezdalo. Tá divná žena, čo mi na trhu dala zvitok, to si bol ty!“ vyhlásila Monika radostne, akoby chcela povedať, že nie je blázon, no Renovi práve tak pripadala. On totiž nechápal, o čom dievčina hovorila, veď ten zvitok jej predal pekár.

„Divná žena? Neurážaj ma prosím ťa,“ odvetil Loky a prísne zdvihol prst. Moniku jeho gesto zarazilo. Mal drsné črty tváre, pridávajúc mu na veku, ale zároveň mu tvár zdobil hravý úškrn.

„Tak poprvé, nebol som tá žena, ale jej havran. Tá žena bola moja ilúzia a mala ťa zaujať – čo sa mi podarilo. No aj tak, by si ju nemala volať DIVNÁ, dal som si na nej záležať. A podruhé, čo ma naozaj urazilo bolo, že si ma nazvala PODVODNÍKOM, keď si ma opisovala tej Crofite. Ako si to predstavuješ?“ rozhodil rukami. Skupina sa jeho rýchleho pohybu zľakla a všetci trochu ustúpili dozadšie. Loky tomu ale nevenoval pozornosť a zobral z regálu starú knihu. V jeho rukách sa rozpadajúci zväzok papierov zrazu zmenil na krásne zdobenú kroniku s nepoškodenými stranami. „To, čo ja robím, je umenie,“ ukázal skupine svoj výtvor s iskričkami v očiach.

No ostatní jeho natešenie nezdieľali a Lokyho úsmev rýchlo pohasol. „Amatéri,“ vzdychol a dal knihu na svoje miesto.

„Ty si počúval náš rozhovor?“ opýtala sa ho Monika zamračene.

„Tak v tvojej taške som nemal nič iné na práci,“ zatváril sa nevinne. Dievčina si ho premerala prísnym pohľadom – ten zvitok mala u seba už dosť dlho a za celý ten čas načúval! Rozmýšľala, či mohol počuť niečo, čo by proti nim vedel použiť.

„Čo chceš?“ spýtala sa ho nedôverčivo Monika.

„Zlá otázka. Správna je, čo chceš ty?“ povedal tajomne Loky.

Ren na to vystrel dýku výhražne pred muža a tvár mu zvážnela. Nepáčilo sa mu, že sa s nimi Loky zahráva. „Nieže mu naletíš. Pamätaj na to, čo som ti o ňom povedal,“ šepol Monike. Nechcel pred Lokym nič ďalšie povedať, aby mu nedal možnosť prekrútiť jeho slová.

„Takže to ty si jej nahovoril, že som podvodník. Zaujímavé, s tebou som ale ešte neobchodoval,“ prezrel si ho vysoký chlap so záujmom. Ren však mal svoje informácie o Lokym z viacerých dôveryhodných zdrojov a vedel, že si s ním neradno začínať.

„Ja na tváre mojich zákazníkov nezabúdam, takže som si istý, že si o mne mohol akurát počuť, a na tvojom mieste by som nedal na slová tých, čo nerozumeli nášmu obchodu,“ zatônil sebavedomo Loky. Ren sa s ním ale nemienil púšťať do debaty, len pevne zovrel čeľusť a začal na muža zazerať.

„Lea, syna veliteľa Cana, si oklamal. Alebo to chceš poprieť?“ nedalo Monike nespýtať sa.

„Prečo si myslíš, že som ho oklamal?“ opýtal sa na oko urazene Loky.

„Nepúšťaj sa s ním do toho,“ precedil skrz zuby Ren, ale Monika ho ignorovala.

„Predal si mu zvitok, na ktorom je údajne osud štyroch drakov spojený s Renovým. Pričom ten zvitok je prázdny.“

Loky sa víťazne usmial a zdvihol prst: „Tak poprvé. Keď ku mne mladý pán Leo prišiel, pýtal sa ma, či mám nejaké cenné zvitky a jeden som mu dal. Dokonca ten najcennejší, ktorý sa SPÁJA S OSUDOM DRAČÍCH VLÁDCOV. To, že si ozdobné symboly na jeho kraji – usporiadanie mesiacov v najtemnejšej z nocí – vysvetlil tak, ako si to vysvetlil, už nie je môj problém.“

Monika skúmala Lokyho tvár a videla, že neklame. Zároveň si ale nebola istá, čo sa jej snažil povedať. Dievčina si spomenula na svoj rozhovor s Renom, počas ktorého jej hovoril, že Loky sleduje svojich zákazníkov predtým, než im dá nejakú ponuku, ktorú nevedia odmietnuť. Práve preto vie, po čom túžia, a bez klamstva im dokáže podstrčiť niečo úplne iné.

„Takže symboly na kraji zvitku sú len ozdoba a s Renom, či s najtemnejšou nocou, nemajú nič spoločné?“ spýtala sa Monika sledujúc Lokyho reakciu.

„Ja som nikdy netvrdil opak,“ dodal spokojne muž zdvihnúc svoj havraní nos.

„Ale tvrdil si mu, že zvitok sa SPÁJA S OSUDOM DRAČÍCH VLÁDCOV.“ Monika vtedy pozrela na prázdny zvitok, ktorý ležal pri Lokyho nohách. Drevený kotúč, na ktorom bol papier navinutý, teraz ležal rozbitý na zemi, vďaka tomu, ako ho dievčina odhodila od seba. Vtedy si vybavila ten zvláštny pocit, ktorý mala v blízkosti Leovho zvitku a došlo jej, že vyžaroval podobnú energiu ako jaskyňa, v ktorej sa dračí vládcovia vyliahli.

„Prečo nám toto vykladáš? Čo chceš dosiahnuť?“ opýtal sa napäto Ren, ale na túto otázku Monika už poznala odpoveď.

„Nemá inú možnosť, ak chce, aby som mu verila,“ odvetila potichu a Ren pozrel na jej zamyslenú tvár. Vedel, že Lokymu nemôžu veriť a obával sa, že toto je len ďalší z jeho trikov. No stále nevedel, o čo mužovi s ulízanými vlasmi šlo, a to ho znervózňovalo oveľa viac.

„V tom zvitku bola Novina čepeľ,“ vyslovila Monika prísne, nespúšťajúc oči z Lokyho.

Ren k Monike obrátil šokovaný pohľad a aj Nina si ju so záujmom obzrela.

„Zvitok sa SPÁJA S OSUDOM DRAČÍCH VLÁDCOV,“ zopakovala Monika obrátiac pohľad k Renovi. „Dračí vládcovia uzavreli s Rinkami ešte v minulosti mier – myslím – a jeho súčasťou bolo, že im museli dať škrupiny zo svojich vajíčok. Tento čin musel výrazne ovplyvniť osud dračích vládcov, pretože sa proti nim vyrobili zbrane schopné im ublížiť,“ objasnila mu dievčina a zase pozrela na Lokyho. „A keď sme boli v Severnom kmeni, Nova tvrdila, že som bola v blízkosti jej čepele. No žiadna zo zbraní, ktorá vyzerala ako zbraň, to nebola,“ dokončila.

„Vedel som, že na to prídeš,“ odvetil muž v čiernom plášti, pričom sa na ňu uznanlivo usmial. „Teraz môžete vidieť, že neklamem.“

„Neklameš? Veď sa so svojimi zákazníkmi zahrávaš! Sleduješ ich a využiješ informácie o nich, proti nim,“ precedil skrz zuby Ren. Lokymu sa jeho tón nepáčil a prvýkrát sa v jeho očiach objavil náznak hnevu. No Monika nechcela, aby sa do seba pustili a rýchlo zakročila.

„Ale prečo?“

Loky vtedy pozrel zase na ňu.

„Prečo si schoval Novinu čepeľ do zvitku?“ dodala Monika.

„Potreboval som sa jej zbaviť. Tá čepeľ priťahovala Ghysenov a Leo má tú svoju špeciálnu miestnosť, ktorá energiu zbrane zablokovala.“

„Ako sa k tebe tá čepeľ dostala? A prečo si ju nevrátil Nove?“ opýtal sa zúrivo Ren, ale muž ho ignoroval. Prestalo ho baviť odpovedať na ich otázky.

„Povedal som vám viac než dosť,“ odsekol s nechuťou Loky. Následne sa jeho oči zase rozžiarili a pretrel si nadšene dlane. „Pristúpme radšej k obchodu.“

Ren na to okamžite schmatol Moniku pod pazuchou a už ju ťahal ďalej od muža so slovami: „To teda nie! Nie som zvedavý na tvoje triky!“

„Počkaj,“ zastavila svojho spoločníka Monika. „Nie je fér si ho nevypočuť, keď nám povedal pravdu o Leovom zvitku.“

Presne tieto slová chcel Loky počuť, toto bol jediný dôvod, prečo im to všetko prezradil. Už vypozoroval Renovu výbušnosť a odmeranosť, no zároveň vedel, že keď dá Monike dôvod mu veriť, tak svojho spoločníka spracuje a dá mu šancu navrhnúť jej obchod. A jemu stačilo daný návrh vysloviť – doteraz nikto jeho ponuke neodolal.

Nina vtedy pristúpila bližšie k dievčine a tiež na ňu začala naliehať. „Monika, toto nie je dobrý nápad. Nezačínaj si s ním,“ šepla tak, aby ju Loky nemohol počuť. Dievčina si však pomaly vytiahla ruku z Renovho zovretia, venovala obom upokojujúci úsmev, a otočila sa zase k Lokymu.

„Počúvam,“ odvetila odhodlane a Lokymu sa na tvári objavil ten najžiarivejší úsmev, aký kedy videla.

„Ponúkam vám cestu z hradu,“ vyslovil vysoký muž. Lokyho slová šokovali každého z prítomných – vedel, že ich má v hrsti.

„Ako by si nás odtiaľto vedel dostať?“ opýtala sa Monika.

„Vďaka môjmu umeniu,“ ukázal na knihu, ktorú pred pár minútami začaroval a teraz, ako nová sedela na svojej poličke. „Viem vám dať dočasný nový výzor. Môžete si vybrať... kuchárky, služobníctvo okolo hradu, stráž… Dám vám tváre, vďaka ktorým vás pustia za hradby. Stačí len odkráčať,“ usmieval sa víťazne Loky.

„A čo za to chceš?“ opýtala sa Monika, zaujatá jeho ponukou. Ren jej chytil ruku, aby si získal jej pozornosť, ale ona neodtrhla od Lokyho pohľad.

„Kúsok zo Sokarovej škrupiny. Stačí mi malá časť. Nič viac,“ odpovedal Loky.

Všetci v miestnosti sledovali Monikinu reakciu, no jej tvár im nič neprezradila.

„Takže škrupina za novú podobu?“ usmiala sa koketne dievčina, jemne odstrčila Rena od seba, a pristúpila bližšie k mužovi v plášti čiernom ako noc. V miestnosti vládla atmosféra plná očakávania a Loky sa natešene usmieval. No vtom Monikine oči zažiarili mocou Zeleného draka a zo zeme vystrelila jej rozvetvená rastlina, ktorá vyštartovala po mužovi pred ňou. Loky okamžite nabral atramentovú tekutú formu a zhmotnil sa o kúsok ďalej.

„Čo to malo znamenať?“ opýtal sa vykoľajene Loky. Vetvy buriny sa pomaly stiahli späť do zeme a Nina s Renom so zatajeným dychom sledovali, čo sa deje pred ich očami.

„Už nebudem tolerovať tvoju drzosť Loky,“ odvetila Monika s hlbokým hlasom, ktorý znel, akoby ani nepatril jej. „Vďaka tvojmu návrhu – zneuctiť hrob mojej matky – si zaslúžiš akurát tak smrť!“

„Sokar?“ vykoktal vystrašený Loky, keď zem pod jeho nohami zase prerazili vetvy buriny. Muž sa rýchlo skvapalnil a vybral sa k malému oknu nad jeho hlavou, kde sa premenil na vranu, a bez váhania odletel.

Renovi a Nine búšilo srdce ako o závod, nevedeli, čo sa stalo, ale obaja boli pripravení bojovať. Boli presvedčení, že Moniku ovládol duch Zeleného draka a nevedeli, či zaútočí i na nich. No keď sa Monika začala schuti smiať, jej spoločníci nechápavo poľavili zo svojho napätého postoja.

„To bola sranda! Videli ste, ako rýchlo zmizol?“ otočila sa k nim ukazujúc k malému oknu nad sebou. „Ách, skoro som sa neudržala, keď vypúlil oči,“ vzdychla radostne.

„Čože?“ nerozumel Ren a pozrel na Ninu, ktorá sa začala uškŕňať.

„To si robila ty?“ opýtala sa jej Crofita.

Monika si chytila krk a začala odkašlávať. „No jasné. Keď som bola ešte malá, so sestrou a jednou našou susedkou sme zvykli hrať scény z filmov, ktoré sa nám páčili a často som hrala zloducha, lebo som si vytrénovala skvelý hlas,“ uškrnula sa Monika. „Už som to ale dlho neskúšala a celkom ma z toho bolí hrdlo,“ pohladila si krk, „ale stálo to za to!“ 

Prvá časť. Predošlá časť. Pokračovanie