DRAČIA PERLA - V pasci

Ren ešte stále zarazene hľadel na usmievajúcu sa Moniku. „Myslel som si, že pristúpiš na jeho dohodu,“ šepol skôr pre seba.

„Nie. Loky trpezlivo čakal v mojej taške, kým sa mu naskytla správna príležitosť. Chcela som teda vedieť, čo mu stálo za tú námahu.“ Vtom jej výraz zvážnel. „Som si istá, že niečo plánuje. Niečo s tými škrupinami. Myslím, že i Novinu čepeľ mal preto, aby z nej získal práve to. Neprekvapilo by ma, kebyže Nova nie je jediná, ktorej zmizla zbraň. No tak či onak, škrupinu zo Sokarovho vajíčka nedokáže dostať – preto ma potreboval. Dúfal, že ma oblafne a získam mu ju. Lenže s tým nepočítal, že o jeho plánoch Zelený drak niečo vedel a upozornil ma na neho.“

„Ako ťa upozornil?“ nechápala Nina.

„Neviem presne, ako toto funguje,“ ukázala Monika na náramok od Tomena. „Ale na ceste sem, do hradu, mi Zelený drak dovolil nazrieť do jednej jeho spomienky. Ukázal mi deň, keď dal Senlinom škrupiny z vajíčok. Napriek tomu, že podľa ich pôvodnej dohody mali dostať škrupiny od všetkých vládcov, Sokar odmietol dať svoje, pretože boli v tele jeho pochovanej matky. Bol ochotný rozpútať vojnu, kebyže Senlini zneuctia jej hrob.“

Ren s Ninou ju pozorne počúvali, keď dievčina zamyslene zastavila a vzdychla. „Túto spomienku mi Sokar ukázal tesne po tom, čo som sa stretla s Lokym na trhu. Nemyslím si, že to bola náhoda, ale že sa ma snažil varovať. Niečo sa chystá.“

Miestnosť vtedy stíchla a Renovi sa v očiach zračil obdiv, ktorý si všimla len Nina.

„No musím uznať, že Lokyho návrh bol veľmi lákavý,“ ohrnula nosom nakoniec Monika. Kebyže ju Sokar pred ním nevaruje, asi by tiež chňapla po Lokyho návrhu, ako doteraz každý. „Hodila by sa nám nejaká cesta z hradu,“ dodala zamyslene.

„Pomocou tej buriny si nenašla žiadny východ?“ naviazal hneď Ren.

„Nie,“ pokrútila hlavou. „Mám ju rozvetvenú vo všetkých dolných častiach hradu a podzemí, kebyže tu je nejaký tajný východ, už by som ho našla.“

„Kde sú teraz stráže?“ opýtala sa jej Nina.

„Pomaly sa blížia, no trvá im to, lebo prečesávajú všetko!“ odvetila Monika rázne.

„Mám nápad. Ale jeho prevedenie je dosť nebezpečné,“ šepla napokon neisto Crofita.

„Aký?“ zdvihol na ňu Ren prekvapene obočie a v Monike svitla nádej.

„Vnukol mi ho práve Loky, keď nám ponúkal zmenu výzoru. Začala som totiž rozmýšľať, koho by v takejto situácií – keď sa hľadajú väzni – pustili cez bránu.“

„Koho?“ vybafla v očakávaní Monika.

„Nikoho,“ odvetila Crofita.

Jej spoločníci na ňu sklamane pozreli.

„Tak tomu si teda dala!“ odfrkla si dievčina.

„Preto nám tú ponuku Loky dal,“ zamrmlal Ren.

„Pravda, navrhol nám len zmenu výzoru, dostať von by sme sa museli stále samy,“ dodala zamyslene Monika. „Ten parchant!“ precedila skrz zuby.

„Dokonca ani kráľovnú by nepustili cez brány,“ pokračovala Nina, aby si zase získala ich pozornosť. „Ona vlastne bránu ani nepoužíva.“ To donútilo jej spoločníkov stíchnuť. „Iris má totiž v hornej veži Egena,“ dokončila.

Renovi sa na tvári objavil údiv. „Čože? To nie je možné. Egen by v takomto teplom prostredí neprežil.“

„Preto má len jedného, o ktorého sa stará veštica. Dostala ho od Svetelného draka ako darček po tom, čo nastúpila na trón.“

„Čo je Egen?“ skočila im do konverzácie Monika.

„To je taký obrovský vták, ktorý žije v horách Svetelného draka,“ vysvetlil stručne Ren.

„A vy na ňom chcete odletieť?“ vyvalila na nich zhrozene oči dievčina.

„Nie,“ pokrútila hlavou Nina. „To zviera neposlúchne okrem kráľovnej nikoho. Dokonca k sebe ani nikoho nepustí. Keď ho kráľovná dostala, tak služobníctvo, ktoré mu prinieslo žrádlo, roztrhal a jedla od nich sa aj tak nedotkol.“

„Dobre,“ vydýchla s vypúlenými očami Monika. „Tak čo s ním chceš?“

„Ten Egen je v jednej z najvyšších zadných veží, ktorá má otvorenú stenu. Možno by sme sa odtiaľ mohli spustiť priamo za hradby,“ povedala pochybovačne Nina. „Ak by sa to podarilo, tak by sme sa dostali na opačnú stranu hory než ako šiel Oly s ostatnými. Takže by sme na nich ani neupútali pozornosť, ak ešte nie sú dole, keď si nás všimnú stráže.“

„Takže sa musíme dostať len okolo nejakého krvilačného dravca a potom sa spustiť z najvyššej veže? Super,“ odvetila rozklepane a s iróniou v hlase Monika.

„To nie je všetko,“ prehltla Nina. „Na tej strane hory je veľa trhlín, kde tečie láva.“

„Tak si dáme horúci kúpeľ,“ sršala zúfalstvom Monika.

„Máš lepší nápad?“ pozrel na ňu Ren, ale dievčina len rezignovane pokrútila hlavou a pozrela do zeme. Muž k nej vtedy pristúpil a zdvihol jej bradu.

„Dostaneme sa odtiaľto,“ šepol a Monika mu pozrela do očí. Úplne sa stratila v jeho pohľade a už nemyslela na tú hrôzu, ktorá ich bude čakať po tom, čo vylezú do najvyššej veže.

Ich skupinka sa rýchlo pozbierala, pričom Nina dala Monike presné inštrukcie, kde nájde vežu s Egenom, aby tým smerom mohla rozvetviť svoju rastlinu.

„Odkiaľ vôbec o tej veži vieš, ak ju používa len kráľovná?“ zaujímalo Moniku. No hneď, ako položila svoju otázku, Crofita smutne vzdychla.

„Kráľovná ma tam raz zobrala na exekúciu stráže, ktorá ma odmietla poslúchnuť. Iris je na to veľmi háklivá, keď nám chlapi odvrávajú… nebol to pekný pohľad.“

Monika v tej chvíli oľutovala, že sa na to vôbec pýtala. Privrela oči a hľadala cestu, ktorou by ich skupinku vedela doviesť do veže s Egenom bez toho, aby narazili na stráže.

Išlo však o ťažkú úlohu. V sklade, v ktorom momentálne boli, totiž strávili pomerne veľa času a na neďalekých chodbách sa už potulovali stráže. Monika sledovala, či postupujú nejak pravidelne – potrebovala zistiť ich systém. Po chvíli naň našťastie prišla.

„Počkáme, kým prídu sem,“ vyhlásila Monika. „Nie sú ďaleko a tu ich môžeme zneškodniť bez toho, aby sme spôsobili na chodbe rozruch a upozornili na seba. Ale musíme byť rýchli a potom sa okamžite rozbehnúť po chodbe napravo.“

***

Síce na stráže nemuseli čakať dlho, ale Monike ten čas prišiel ako večnosť. V žilách jej prúdil strach. Táto časť prevedenia plánu ležala na jej ramenách a nebola si s ním istá. Rýchlo sa veci mohli zvrtnúť proti nim a tým, že tu ostali, boli ako myš v kúte, ktorá čaká na prichádzajúcu mačku, aby mohla prebehnúť medzi jej pazúrmi.

Keď sa dvere skladu otvorili, všetci boli poschovávaní. Museli počkať, kým muži vstúpia hlbšie do miestnosti, aby ich krik nerozozvučal priľahlé chodby.

Prvý zo šiestich mužov si zobral zo steny svietnik a zapálil ho svojimi plameňmi. Kebyže neupiera pohľad do tmy v miestnosti, bol by si všimol, že sviečky boli nedávno rozpálené a zistil by, že kráčajú do pasce. Jeho spoločníci sa zaradili za ním a postupne vošli dnu. Posledný z nich ostal stáť pred otvorenými dverami, presne tak, ako Monika predpokladala z pozorovania ich taktiky.

V momente, keď boli muži dosť hlboko v sklade, Ren vyšiel zo svojej skrýše pri dverách a schmatol muža, čo stál pred miestnosťou. Zapchal mu ústa a rýchlo ho vtiahol dnu, zatvoriac ťažké dvere skladu. Niektorí muži sa na ten zvuk otočili a uvideli, ako ich spoločníkovi Ren podrezal hrdlo. Spustili bojovný krik, ale dvere ich hlasy už tlmil. Monika stihla spútať nohy jednému mužovi, pričom dvaja sa rozbehli k Renovi a dvaja k Nine so Saurom. Pes okamžite skočil po krku jedného z bojovníkov a Crofita sa pustila do boja s druhým. Ren bol síce v nevýhode, ale po tom, čo odzbrojil jedného zo svojich útočníkov, rýchlo zabil oštepom oboch mužov. Dokonca stihol pribehnúť i k Monike, na ktorú hodil jej protivník oštep.

„Si v poriadku?“ opýtal sa jej Ren, keď prebodol spútaného chlapa, a pomohol jej vstať zo zeme.

„To bolo o chlp,“ vzdychla, keď pozrela na oštep zabodnutý v stene, ktorému sa len tak tak vyhla.

Po úspešnej prvej fáze plánu sa okamžite rozbehli po chodbe doprava. Na jej konci počkali, kým neďaleko nich prejde ďalšia skupina stráží, a pokračovali ďalej. Postupovali rýchlo a opatrne, ale ako sa vzďaľovali od skladu, tak sa vzďaľovali aj od stráží, ktoré sa postupne presúvali do druhej časti hradu.

Problém nastal, až keď sa potrebovali dostať na ďalšie poschodie. Na všetkých cestách, ktoré smerovali ku schodom, stál totiž jeden muž v stráži. Monika teda vybrala najodľahlejšiu chodbu, kde na chlapa poslali Saura. Pes sa k mužovi priplížil tak potichu, že si ho stráž ani nevšimla. Saur mu skočil po krku a chudák nestihol ani riadne skríknuť, už bol mŕtvy.

„Si šikovný,“ pochválila svojho mazlíčka Nina.

„Tichý zabijak,“ poznamenala Monika trochu nesvoja. Na jednej strane sa tešila, že bol Saur úspešný, na druhej ho chváliť za to, že práve niekoho zabil, jej prišlo zúfalé. No celú cestu sa cítila nesvoja, lebo sa jej nepáčilo, kam mierili.

Na druhom poschodí boli po chodbách stráže pravidelne rozmiestnené a Monike sa ťažšie hľadala cesta, kde nie sú. Hlavne preto, lebo sa potrebovali dostať k veži s Egenom, kam viedlo len pár ciest. Skupina teda nemala inú možnosť, než sa cez stráže presekať. Nina s Renom bojovali bok po boku, rýchlo a efektívne, snažiac sa nenarobiť hluk, ale nešlo to podľa ich predstáv. Crofitu naštvalo, keď sa k nim rozbehla väčšia skupina mužov so strašným bojovým pokrikom a rozpálila celú chodbu svojimi plameňmi.  

Po tomto útoku sa skupina musela rozbehnúť opačným smerom, lebo Monika videla, že na seba upozornili ďalších bojovníkov. Ren s Ninou začínali byť unavení z toľkého pobehovania a bojovania, keď si dievčina uvedomila, že sú blízko jednej cesty do veže, kade pôvodne ísť nechala. 

„Už o nás všetci vedia,“ vzdychla Monika, keď zvažovala svoj riskantný nápad. „Cesta z prijímacej haly, ktorá vedie do podzemia, vedie i hore,“ nahodila rýchlo.

„Ale v prijímacej hale sú stráže,“ pokrútila hlavou Nina. „A ešte k tomu tam vedie niekoľko vchodov, boli by sme v pasci.“

„Stále tých stráží tam je menej, než tých, čo idú za nami. Tie dva hlavné vchody môžem zabarikádovať a potom prebehneme do veže,“ dodala rýchlo a Ren prikývol na súhlas, aj tak nemali veľmi na výber.

Do prijímacej haly sa dostali bez problémov, keď tam však vtrhli, okamžite sa k nim otočili štyria muži v stráži a jedna Crofita so svojím psom. Nina so Saurom mali jasnú protivníčku a Ren s Monikou mali na starosť zvyšných bojovníkov.

„Zvládnem to, zabarikáduj dvere, predtým než prídu ďalší,“ šepol Ren Monike po svojom boku. Dievčina videla, že už na Rena dolieha únava, ale počúvla ho.

Do miestnosti viedli tri vchody: obrovské vstupné dvere, druhé o čosi menšie na kraji protiľahlej steny a úzke tajné dvere, ktoré sa schovávali za červeným závesom zahaľujúcim stenu za trónom kráľovnej.

Monika okamžite sústredila svoju silu a nechala dve hlavné vstupné dvere prijímacej haly nahusto zarásť burinou. Robila to naraz s rukami vystretými do bokov, pričom prestrašene sledovala svoje okolie. Dievčina videla, že Ren bojuje neďaleko nej, ale napriek presile, sa držal veľmi dobre. Saur mal zdanlivo navrch vo svojom boji so sučkou Crofity, ktorá ale začínala mať nad Ninou prevahu. Crofita v službách kráľovnej bola od Niny o dosť vyššia a jej údery Ninu postupne hnali do kúta. Monika jej chcela pomôcť, ale musela svoju silu sústrediť na to, čo robila, aby boli dvere dobre zabarikádované.

Dievčina si musela privrieť oči, aby sa prestala rozptyľovať. Vďaka tomu vetvy rastliny spevneli a zažali rásť i do šírky – boli ako silné laná.

Miestnosťou sa ozval Ninin žalostný výkrik a Monika otvorila oči. Kosti sučky, ktorá bojovala so Saurom, ležali neďaleko Monikiných nôh. Videla i Rena, ktorý práve zabil tretieho zo svojich súperov a vrhol sa na posledného.

Vtedy sa dievčine v diaľke naskytol strašný pohľad. Nina ležala doráňaná na zemi a jej protivníčka sa chystala ukončiť jej život. V tom momente ale do rany kráľovninej Crofity skočil Saur, ktorému prebodla brucho. Pes sa k útočníčke ešte otočil, akoby necítil oštep, ktorý mal v tele. Svojou otočkou Saur vytrhol oštep z ruky kráľovninej Crofity a skočil na ňu so svojimi ostrými zubami. Žena zhorela v plameňoch Saurových jedovatých zubov, ale pes sa z jej na kosti obhoreného tela už nezdvihol.

Nina sa k svojmu maznáčikovi priplazila so slzami v očiach, ale už mu nemohla pomôcť. Pred očami videla umierať to šteniatko, ktoré od malička cvičila a po lícach jej tiekli slzy. Síce od svojho maznáčika – kamaráta – bola dlho odlúčená, bolesť z jeho straty nebola o nič menšia. 

Keď Monika dokončila barikádovanie hlavných dvier, spustila ruky vedľa tela a pozrela sa Nininým smerom. Videla, že Ren podišiel k plačúcej žene a vtiahol ju do tuhého objatia.

Monika cítila, ako sa jej tisli slzy do očí a musela odvrátiť pohľad, pretože sa nemohla pozerať na Nininu bolesť. Dievčina sa smutne rozhliadla po miestnosti, kde boli. S burinou zarastenými dverami to tam vyzeralo ako v džungli. Vo veľkej priestrannej prijímacej hale totiž bolo šesť stĺpov pozdĺž červeného koberca, ktorý viedol k trónu, a na každom viseli kráľovnine trofeje z lesa Niú. Hlavy rôznych zvierat zdobili dokonca aj celú ľavú stenu, pričom najväčšia z kráľovniných trofejí sa týčila nad jej kamenným trónom. Bol to obrovský desivý vták s dlhým holým krkom a ostrým zobákom, ktorý mal sivé perie po celom tele, len konce jeho krídel boli čierne. Moniku striaslo pri tom pohľade a mala taký zlý pocit, že presne toto ich bude čakať o poschodie vyššie.

Monika pomaly podišla k pravej stene, ktorá bola celá sklenená, a naskytol sa jej výhľad do dvora, kde teraz hrozivo blkotali fakle stráží. Netrvalo dlho a dievčina si uvedomila, že už ich nehľadajú ale utekajú do hradu – vedeli presne, kde sú. Monika sa zdesene otočila k svojim spoločníkom, keď uvidela, že za tajnými dverami, ktorými chceli ujsť, sa blížia stráže. Dievčina teda nemohla váhať a nechala zarásť svojou burinou i tento vchod do miestnosti. Stihla to včas, lenže teraz boli v pasci, presne ako Nina predpovedala.

Bojovníci sa už hodnú chvíľu snažili preraziť dva hlavné vchody a v momente, keď nechala Monika zarásť i tajný vchod svojou rastlinou, k desivým buchotom, ktoré rozozvučiavali prijímaciu halu, sa pridal ďalší.  

Ren s Ninou podišli k dievčine a zúfalo sa obzreli po miestnosti. Zo všetkých smerov k nim doliehalo dunenie dvier a predsa mala Monika pocit, že najhlasnejšie jej bije srdce. Ani jeden zo skupinky sa neodvážil prehovoriť, len Nina sa odvážila chytiť paže svojich spoločníkov a pozerala im do očí s úctou, ktorou hovorila, že dobre bojovali.

Prvá časť. Predošlá časť. Pokračovanie